Kde je jadro jadra
Takže ako je to? Má pravdu "atómová loby", ktorá aj na pozadí japonskej Fukušimy tvrdí, že jadrová energetika je ešte stále tou najlepšou alternatívou? Alebo "ekoteroristi", podľa ktorých je to ďalší dôkaz proti nej? Isté je len jedno: keď v atmosfére zjatrenej správami z Japonska jednoznačne pritakáte jedným či druhým, máte istotu, že aspoň niekto potom pritaká aj vám. Keď to odmietnete, hrozí vám, že to schytáte od oboch táborov súčasne.
Energia, to je obrovský biznis. Energetické koncerny sú silnými hráčmi nielen v miestnych ekonomikách, ale aj v politike. To, že majú bohato dosť prostriedkov napríklad aj na objednávanie si „priaznivých“ výskumov a ich patričného mediálneho ohlasu, je vec, o ktorej si netreba robiť ilúzie. Lenže ilúzie si nerobme ani na opačnej strane: tak ako sa nejeden „projadrový“ expert dal zneužiť objednávkou, o existencii ktorej možno ani netušil, aj nejeden odborník obhajujúci alternatívne zdroje už nevdojak plnil objednávku biznisu „od vedľa“. I keď treba dodať, že výsledok nie je jedna – jedna. Takzvaný zelený biznis sa, čo sa týka finančnej sily, ešte stále nedá s atómovým superbiznisom porovnávať.
Na otázky protiotázky. Najčistejšia elektrina je z jadra? No, ako sa to vezme. Jadrová elektráreň je naozaj čistá – až do prvej havárie. Potom môžu nasledovať problémy, ktorým sa žiadna iná elektráreň nevyrovná. Navyše, do kalkulácie „čistoty“ treba zarátať vyhoreté palivo. To je ešte onakvejší problém… Najlacnejšia elektrina je z jadra? Pre koho? Majú obyvatelia jadrových veľmocí lacnejšiu elektrinu? A o koľko? A ráta sa do ceny i to, koľko stojí reaktor a likvidácia paliva? Skôr to vyzerá tak, že táto „lacná elektrina“ je výhodnou trhovou komoditou: jadrové štáty jej exportujú desiatky miliárd kilowatthodín ročne. Mimochodom, aj do krajín, ktoré sa tvária ako predvoj svetového ekologického myslenia…
Skrátka, na to, aby človek hľadel skepticky na sebaoslavné ódy jadrovej loby, nemusí hystericky pobiehať po záhrade s Geigerovým detektorom rádioaktivity, ani sa priväzovať o vráta atómovej elektrárne. Človek však nemusí byť ani jej plateným agentom na to, aby sa s vážnou tvárou pýtal protistrany: no fajn, ale čo ďalej?
Čo s tým vo svete, ktorý sa riadi ideou „trvalo udržateľného rastu“ a ktorý meria svoj pokrok svojou spotrebou? Vyjadrenou množstvami všetkého, čo „minieme“: tovarov či energie. V takom svete nie je otázka, či má pri výrobe elektriny dostať prednosť ekológia, alebo bezpečnosť, riešiteľná. Priaznivci jadra pracujú na zvyšovaní bezpečnosti, alternatívci pracujú na zvyšovaní výkonov. Jediné, čo sa tu v skutočnosti rieši, je rastúca spotreba.
V takom svete je tou najpodvratnejšou, najradikálnejšou myšlienkou jednoduchá požiadavka: prekopať svoje priority. Možno by sme potom zistili, že menej môže byť viac. Energie i hystérie. Lenže kto nás donúti, ak nie nejaká naozaj mimoriadna katastrofa?