Muky obraznosti
Ako môže vládna koalícia (či premiér osobne) podporovať aj mierové plány prezidenta Zelenského a aj mierové plány Ruska? Poslankyňa Vladimíra Marcinková (SaS) v nedeľnej diskusnej relácii úprimne žasla nad predstavou, že by si mali za rokovací stôl sadnúť politici s diametrálne odlišnými predstavami o hraniciach štátov a ďalších zásadných otázkach.
Snažím sa rozumieť jej údivu. Vyhnem sa domnienke o jej predpoklade, že podmienkou mierových rokovaní je zhodný názor na sporné veci, a ten sa dosahuje vojenskou silou. Zdá sa, že skôr verí, že rokovania je správne podporovať až v momente, keď je asymetria síl jednoznačná, teda, až keď sa vyčerpaný protivník plazí v krvi a víťazovi podpíše čokoľvek.
Je to tak? Čo by asi poslankyňa povedala na námietku (v nedeľnej debate nezaznela), že za túto asymetriu zaplatí aj víťazná strana tisícami ľudských obetí, zničených obydlí a neobývateľným zamínovaným územím, a to nevyvážia medaily a vence na hroboch a iná sláva? Odvrhla by aj ju ako odpísanú z kremeľskej propagandy? Pravdepodobne.
Predstavy o rozdelenej spoločnosti sa dramaticky inscenujú na námestiach a prakticky v každej politickej debate. Pokusy zástupcov koalície označiť opozičné vyhlásenia o orientácii na východ či o likvidácii právneho štátu za komédiu, za splašky nehodné odpovede, či hovoriť o protagonistoch opozície ako o šašoch, neotvoria oči tým, ktorí sa cítia byť súčasťou veľkej tragédie a mrznú kvôli nej na námestiach.
Opozícia pritom striehne na každý nedbajský výraz či zľahčujúci komentár ako dôkaz zlovôle. O necitlivej poznámke premiéra, že v Kyjeve nie je vojna, hovorila aj Marcinková so svojou ukrajinskou kamarátkou. V nedeľnej debate sa podelila s desivým obrazom jej staručkého otca, ktorý podľa pokynov ochrany pred bombardovaním spáva vo vani. Obraz starčeka pohne azda každým. Pre časť z nás je replikou v hrôzostrašnej dráme vlády na čele s necitlivým premiérom. Pre ďalších zapadá do obrazu nezmyselnosti vojenského riešenia. A potreby zastaviť boje a začať komplikované, zdĺhavé a zdanlivo nikam nevedúce rokovania. Tie však majú neoceniteľnú prednosť v tom, že počas nich sa nebudú ničiť domy a nemocnice, klásť míny a umierať ľudia.
Marcinkovej obraznosť je silná väzbou na každodenný život a jeho prežívanie. Ku každodennému životu sa utieka aj obraznosť opozície v otázke novely Trestného zákona. Opozícia už vie, že reči o tom, že navrhované zmeny slúžia ochrane priateľov súčasnej vládnej koalície, verejnosť dostatočne nezmobilizujú (možno preto, že po predchádzajúcich rokoch neveľmi veríme čistote a zmysluplnosti očistného boja). Skúša nás preto desiť obrazmi beztrestného vykrádania bytov a zlodejov áut, ktorí na slobode snujú ďalšie zákerné plány a smejú sa obetiam.
Koalícia takmer nestíha dobiehať túto imagináciu a olamovať jej hroty rozprávaním o náprave škôd ako základe novely Trestného zákona. Fakty, o ktorých sa snaží hovoriť, sú nebadateľné mušacince na dramatickej freske odporu a odhodlania. Nenarušia myslenie pribité o postery o korupčnej a antidemokratickej vláde a o svätom boji dobra so zlom.
