Uvidíme, keď prídeme
Vládna koalícia sa po troch kvartáloch pomaly, ale isto posúva do stavu, ktorý zaváňa permanentnou predvolebnou kampaňou. Opozičnému Smeru zatiaľ z prieskumových agentúr vypadávajú rekordne vysoké percentá. Symptomatické.
Lenže kto za to koalícii môže? Azda voliči, ktorí nie a nie pochopiť hĺbku myšlienok skrytú za chaosom, aký nám tu predvádza? Alebo novinári, ktorí akosi odmietajú uznať, že čokoľvek, čo urobia „dobrí politici“, musí byť zákonite „dobré“? Alebo univerzálny zloduch Robert Fico, o ktorom sa ľudia v našich končinách zatiaľ nedozvedeli už asi len to, či náhodou nestojí aj za vyhynutím dinosaurov a premnožením králikov v Austrálii?
Koalícia sa vyhláseniami o svojej jednote tak dlho bránila hanlivému označeniu „zlepenec“, ktorým ju onálepkoval líder opozície, až sa z neho vyvliekla. Na to, aby sa čosi mohlo volať „zlepenec“, musí totiž platiť jedna podmienka: musí to držať pohromade aspoň o pár okamihov dlhšie ako len pred kamerami pri „slávnostných príležitostiach“.
Je zrejmé, že Fica mnohí voliči na svoju vlastnú škodu odmeňujú dôverou nie ani tak za jeho činy, ako skôr za jeho úmysly. Domnelé či skutočné. A ako je na tom koalícia? Ak povieme, že Ficova popularita je nespravodlivá, pretože v politike majú platiť činy a nie úmysly, čo potom povedať na adresu koalície?
Odvodovú reformu najprv torpéduje ten, potom onen, a keď sa po dlhých útrapách (všetko v priamom prenose) napokon SDKÚ, KDH, SaS a Most približujú ku kompromisu – k slovu sa dostáva OKS a kolotoč sa vracia do bodu A. Tesne po voľbách nebolo pochýb, že Ficov odvetný zákon o občianstve má svoje dni zrátané. Omyl. Tak to vyzerá, že sa v pokoji dožije roka, odkedy bol prijatý. A tak ďalej.
To nemá nič spoločné s „komunikáciou s verejnosťou“. Verejnosti niet čo vysvetľovať, keď si to nedokážu vysvetliť ani oni medzi sebou.
Tak ako sa pred voľbami z imidžových príčin veľmi neskloňovali slová „reformy“ či „privatizácia“ (a hľa!), tak sa vtedy v kampani nevyskytovala téma generálneho prokurátora. Voľba sa asi považovala za hladkú záležitosť. Lenže pracovná metóda „všetko uvidíme, až keď tam prídeme“ sa vypomstila aj tu. Z hladkej záležitosti sa stal boj o väčšinu pomocou hlúpej zmeny pravidiel hry. Z témy, o ktorej voliči pred voľbami ani nechyrovali, sa stal odrazu námet na rétorické cvičenia – „voliči predsa musia vedieť, za koho ich poslanci hlasujú“.
Do toho všetkého sa predvádzajú poslanci Smeru s vlastnými cvičeniami. Občas nie je celkom jasné, čo chce dotyčný povedať, no jasne sú počuť slová „demokracia“, „ústavnosť“… Nespravodlivé? Možno. Lenže oni si to na rozdiel od vládnych poslancov môžu dovoliť. Prieskumy totiž hovoria, že takmer 45 percentám voličov sú milšie budúce úmysly – skoro by sa chcelo kacírsky povedať „hocijaké“ – než činy, ktorých sú svedkami dnes.