Oživenie
Odsúvanie zásadných rozhodnutí na neskôr býva cestou do pekla. Dobrým príkladom je úpadok slovenských železníc. Ich problémy 18 rokov neriešila žiadna vláda, hoci v kontexte posledných rozhodnutí terajšieho ministra dopravy Jána Figeľa sa zdá, že v konečnom dôsledku to možno bolo i lepšie. Ten sa vydal po tej najjednoduchšej.
Projekt revitalizácie, ktorý predložil vláde, pripomína upratovanie na stole, pri ktorom šmahom ruky všetko zhodíme do smetí. Na stole je poriadok, ale medzi nepotrebným zbytočnosťami je aj množstvo užitočných vecí. Tak nejako je to i so železnicami.
Vďaka „oživeniu“ podľa Figeľa príde o prácu päťtisíc ľudí. Ubezpečovanie premiérky, ktorá ešte v januári tvrdila, že prepúšťať sa nebude do okamihu, kým nebude schválený program revitalizácie železničných spoločností, sa pri spätnom pohľade javí ako veta so zamlčaným podmetom, lebo predpokladom tohto programu je hromadný „vyhadzov“.
Na železnici sa však dlhodobo pod pláštikom rôznych racionalizačných opatrení znižujú stavy zamestnancov a rušia sa rôzne „stratové“ činnosti. Paradoxom tohto procesu je znižovanie počtu prevádzkových zamestnancov a nárast administratívy.
Prepustení úradníci sa azda ešte niekde „upichnú“, no horšie to bude s rekvalifikáciou výhybkárov a tranzitérov, ktorí na trati strávili celý život. Lebo rečiam o tom, že nájdu uplatnenie v elektrotechnickom a automobilovom priemysle, neverí ani ten najväčší naivný optimista, ktorý je presvedčený, že „raz bude lepšie“.