U nás pod kobercom
Roztržka medzi Ivetou Radičovou a Ivanom Miklošom sa skončila v rukách najpovolanejších. Nik zo súčasných slovenských politikov nemá k dispozícii bohatší a hrubší manuál na "riešenie" vnútrovládnych či vnútrostraníckych treníc ako nezosaditeľný predseda SDKÚ Mikuláš Dzurinda. Len málokto z nich má toľko skúseností s výrobou kobercov, pod ktoré sa zametajú problémy.
Pre Radičovú je celá vec o to nepríjemnejšia, že pod kobercom skončila spolu s kauzou Daňového riaditeľstva aj ona sama. V žiadnom prípade by ju to však nemalo prekvapovať. Pre SDKÚ je dlhodobo ona sama problémom, ktorý bolo treba po dzurindovsky zamiesť.
Z Miklošovho vystupovania vidno, že v SDKÚ sa z problému Miroslava Mikulčíka a Ondreja Ščurku stal skutočný problém až vtedy, keď Radičová zo stredy na štvrtok minulého týždňa otočila a začala žiadať Mikulčíkovu hlavu. Nie preto, žeby jej výzvy mali v najvyšších straníckych kruhoch azda nejakú významnú váhu, ale preto, lebo začala opäť „sólovať“ – čiže dožadovať sa sympatií verejnosti.
Lenže darmo. Boj o sympatie a boj o moc sú dve rozdielne disciplíny, akokoľvek sa to v časoch predvolebných cirkusov môže javiť inak. Titul miss volebná sympatia v období medzi voľbami neznamená z hľadiska reálnej moci zhola nič.
Máločo bude lepšie ilustrovať naozajstný stav vecí, ako keď sa jedného dňa – po skončení divadielka s kontrolou NKÚ a v dojemnom súlade so zákonom, ktorý mal vraj byť vývesným štítom boja za väčšiu transparentnosť vo verejnom živote – na internete objaví právoplatne uzatvorená zmluva medzi Daňovým riaditeľstvom a Ščurkom.
Máločo bude smutnejšou bodkou, ako keď sa kauza skončí „bombastickým odhalením“, že nik neporušil zákon a že všetci, ktorí sa dnes chytajú za nosy, sú vlastne hysterici. Keď nastane tá chvíľa a pred nás spoločne predstúpia Dzurinda, Mikloš a Radičová, aby nás nakŕmili takýmto „odhalením“, bude si treba odložiť fotografiu s touto trojicou do archívu. A vyťahovať ju odtiaľ vždy, keby náhodou niekomu hrozil záchvat politickej sentimentality.
Sme krajina, v ktorej sa rôzni lokálni potentáti cítia úprimne urazení, keď ich v súkromí označíte za krivákov: „Ako? Veď to ja nie pre seba, ale pre stranu!“ Krajina, v ktorej sa za vrcholný doklad politickej vyspelosti a kultúry považuje to, keď politici – no povážte len! – pri svojom bačovaní neporušia zákon. Ak toto absurdné pravidlo dovedieme do konca, potom môžeme povedať, že sme krajina, v ktorej sa za slušného a kultúrneho považuje každý politik, ktorý nie je rovno kriminálnikom. A nielenže sa považuje, ale k dispozícii má zákony a súdnictvo, aby aj nás ostatných donútil nazývať ho tak.
Nedonúti. Na našej politickej scéne je slušné a kultúrne možno akurát tak stolovanie. Aj to iba chvíľami.