Oni sa len pakujú
Keď vláda rozdeľuje ľudí na slušných a neslušných, nemôže sa čudovať, keď sa podrobne skúma jej vlastná (ne)slušnosť.
Keď káže o šetrení a škrtá na všetkých frontoch, musí strpieť skúmanie každého centu, ktorým odmení svojich poradcov či stranícke firmy.
Reči o verejnom záujme či dodržaní litery zákona si pritom môže strčiť za klobúk, pretože sú len odvádzaním pozornosti od podstaty veci. A tou je legitimita jej počínania. Alebo, ak to chcete starosvetsky, morálka moralizátorov.
Každá vláda, ktorá hádže silné reči o kultúre, slušnosti a morálke, musí rátať s tým, že presne takýmito kritériami bude posudzovaná aj ona sama. Vláda Ivety Radičovej nie je žiadnou výnimkou.
Keď sú zmluvy na konzultácie v oblasti verejného obstarávania uzatvárané spôsobom, ktorý je výsmechom verejného obstarávania, potom sú tradičné zaklínadlá á la SDKÚ, typu „všetko prebehlo v súlade so zákonom“, výsmechom predvolebných sľubov.
Sumička 29 999 eur za jednu takú zmluvu medzi ministerstvom financií a firmou, ktorej spolumajiteľkou je externá poradkyňa predsedníčky vlády, nie je náhodná ani „baťovská“. Trojka sa na jej začiatku neobjavila nie preto, aby to lepšie vyzeralo, ale jednoducho preto, lebo s trojkou na začiatku by išlo o sumu, pri ktorej už musí byť vyhlásená verejná súťaž.
Akú cenu má v takomto prípade argumentácia ministerských úradníkov, že „nie je o čom“, pretože všetko bolo z hľadiska zákona v poriadku? Akú cenu majú reči o konaní vo verejnom záujme? Či o tom, že konzultačná činnosť je reálna a že ju využívali všetky ministerstvá financií?
Asi takú, akú majú lekcie o kapitalizme, ktoré nám tu dvadsať rokov udeľujú rôzni zväzácki funkcionári, pijavičky prisaté na štátny rozpočet a dobráci, ktorých podnikateľská činnosť spočíva v zháňaní grantov. Nič z toho nie je zakázané. Nič z toho však tiež nedáva nikomu výhradné právo kázať o tom, ako má vyzerať moderná spoločnosť a etika verejného života.
Objavujú sa dohady, či vynesenie zmlúv, ktoré podpísala bývalá šéfka úradu ministerstva financií s firmou Radičovej poradkyne, nebolo náhodou dielom malej pomsty ľudí Ivana Mikloša za kauzu Daňového riaditeľstva. Napokon, sám Mikloš predsa Radičovú nepriamo obvinil, že kauzu spôsobila ona, keď „podľahla médiám“. A nebolo by to po prvý raz, čo aféry prepukajú ako vedľajší účinok nejakého vnútrostraníckeho boja. Ale ani to nemení nič na podstate veci.
Slušná politika nie je taká, pri ktorej platí: „Iní sa chodia do politiky napakovať hoci aj protizákonne. My sa do nej chodíme iba napakovať.“ Dokiaľ naši politici a ich kamaráti nepochopia nehanebnosť takéhoto uvažovania, nemajú právo mudrovať o politickej kultúre.
S kultúrou v našej politike to bude asi ako s jednorožcom. Veriť na neho možno – je to poetické, okrem toho nádej zomiera posledná. Akurát, že nikto ho ešte nevidel.