Slovenské Psycho 2011
Slovenskí hokejisti skončili na domácom turnaji majstrovstiev sveta blamážou. Iba oni? Čo sa hovorilo pred dvoma týždňami? Máme mužstvo plné hviezd. Máme dobrého trénera. Máme výhodu domáceho prostredia. Viacerí hráči vedia, že je to ich posledná šanca blysnúť sa na majstrovstvách sveta. Skrátka a dobre: My sme tu doma! Pomýšľame na medailové umiestenie.
A čo dnes? Naše hviezdy sa nezohrali. Máme zlého trénera, ktorý hráčom nerozumie a ktorý nezmyselne menil zostavy od tretiny k tretine. Hráči našej veľkej generácie sú už pristarí a nestačili tempu mladších mužstiev protivníkov. Domáce prostredie nebolo až takou výhodou. Skrátka a dobre: My sme tu doma – no a čo? S úzkosťou pomýšľame na to, ako budeme už čo nevidieť na majstrovstvách bojovať nie o medaily, ale skôr o záchranu v elitnej skupine. Možno už o rok.
Tieto dva mantinely (eufória – depresia) u nás od seba delí oveľa menšia vzdialenosť, ako mantinely na štadiónoch NHL. Sú výstižnou ilustráciou stavu vecí. Nesklamáva nás hokej, ani hokejisti. Zrádza nás nedostatok realizmu. A keby len v hokeji.
Ak by slovenské mužstvo siahalo na turnaji po medailách, nebol by to ani tak dôkaz toho, akí sme my veľmajstri. Skôr by to bola vizitka stagnácie ostatných hokejových krajín.
Povinný optimizmus televíznych komentátorov („Naši chlapci hrajú výborne“) zrejme liezol mnohým fanúšikom pri obrazovkách na nervy. Lenže, ako sa ukazuje, mohol v sebe skrývať aj nechcené realistické jadro. Slováci sa možno naozaj neblamovali preto, lebo hrali ktovieako hlboko pod svoje možnosti. Možno naozaj hrali „výborne“ – akurát, že to naše „výborne“ už nie je „dosť dobre“ na Nemcov, na Rusov, na Čechov, na Fínov…
A čo je teda to „Slovenské Psycho“? V každom prípade, už dávno to nie je len ono záhadné zmäknutie kolien, ktoré našich reprezentantov postihne, keď sa proti nim postaví české mužstvo.
My sme tu doma? A čo také závažné má z toho vyplývať? Dosť ľudí je doma aj pod mostom – na medaily, športové či hocijaké iné, asi preto nepomýšľajú.
Istotne sa teraz bude analyzovať, koho všetkého tréner do reprezentácie zobrať nemal a koho mal, naopak, určite angažovať. No jedno nepoprie nik: v kríze nie je jedno naše hokejové mužstvo (hoci aj reprezentačné). V kríze je šport, do ktorého tečie čoraz menej peňazí a z nich je mizivé percento použité na budovanie základne. V kríze je hlúpa domýšľavosť, že angažovaní „starí fotri“ urobia zázrak a prekryjú ním zlú prácu s talentami a neexistujúci systém podpory detí a mládeže. Ak tohtoročná blamáž neposlúži ako odrazový mostík pre zásadné úvahy tohto typu, potom nás s istotou čaká Slovenské Psycho, ročníky 2012, 2013… a tak ďalej.