Galkova lekcia
Minister obrany Ľubomír Galko sa už možno doučil angličtinu, ale doučovanie by potreboval aj z dejepisu. Hoci patrí ku generácii, ktorá na základnej škole ešte určite dôkladne preberala druhú svetovú vojnu, asi nedával pozor. Ako inak by mohol pri oslavách jej skončenia povedať, že na jar 1945 sa "skutočného oslobodenia naša krajina nedočkala"? A dodať, že za slobodu ďakujeme antifašistom a antikomunistom.
Svoju neznalosť dejín a násilnú ideologizáciu nepredvádzal v krčme ani na súkromnom blogu, ale ako minister pred veľvyslancami mocností, ktoré sa pričinili o porážku nacistického Nemecka, pred poslednými žijúcimi odbojármi a v neposlednom rade pri hroboch takmer sedemtisíc sovietskych vojakov padlých v bojoch o Bratislavu.
Prinajmenšom od júna 1941, keď wehrmacht prepadol Sovietsky zväz, sa svet nedelil na komunistov a antikomunistov, ale na vojnových zločincov a tých, čo sa spojili proti nim. Spojeneckí vojaci vôbec nemysleli na všelijaké „izmy“, ale s nasadením života bojovali proti nenávideným hitlerovcom. Nič na tom nemení fakt, že po troch rokoch politici spustili železnú oponu. Ak sa na Slovensku v máji 1945 ktosi cítil neslobodný, tak to boli kolaboranti a domáci fašisti.
Nejakí pubertiaci si zrejme chceli vystreliť z výročia skončenia druhej svetovej vojny pomaľovaním historického tanku pred Múzeom SNP. Z čoho a z koho si chcel na Slavíne vystreliť pán minister? Vzdelanie by si mal iste ešte doplniť. Aj keď ani lekcie z histórie nie sú zárukou, že sa niekedy bude vedieť správať tak, ako sa patrí.