Krok späť
Slobodný pohyb a jednotná mena sú najhmatateľnejšie výdobytky Európskej únie. Za necelé štyri roky, čo je Slovensko súčasťou schengenského priestoru, sme si na otvorené hranice zvykli natoľko, že ich považujeme za samozrejmosť.
Predstava, že cestou na nákup do Viedne, alebo na návštevu Olomouca, budeme musieť znova zastaviť a absolvovať pasovú a colnú kontrolu, je ako zo zlého sna.
Nesmieme však zabúdať, že žijeme v jednotnom priestore EÚ, kde sloboda pohybu môže fungovať iba za predpokladu, že jednotliví partneri si dôverujú a správajú sa zodpovedne. Po finančnej kríze a schengenskej kríze sa vzájomná dôvera začína vytrácať.
Taliansko síce nie je zaplavené prisťahovalcami, len sa jednoducho zbavilo zodpovednosti na úkor ostatných. Masy utečencov, ktoré prichádzajú na starý kontinent cez ostrov Lampedusa, sú zhruba rovnakým (ak nie menším) problémom ako imigranti, ktorí po pevnine putujú do Grécka. Na rozdiel od Ríma však Atény nerozdávali víza ako cukríky, ale požiadali Brusel o pomoc pri kontrole hraníc.
Na Talianov zareagovali najprv Francúzi a najnovšie aj euroskeptickí Dáni, no je len otázka času, kto ich bude nasledovať. Dánsko síce od pevniny na Jutskom polostrove delí iba 67-kilometrová hranica, no pravicová vláda je zajatcom extrémistov, ktorým sa snaží vyhovieť.
V Kodani si však neuvedomujú, že cena za presadenie domácich reforiem je privysoká – rozkrúcajú špirálu, na konci ktorej môže byť opäť rozkúskovaná Európa.