Téma – otravný hosť
Téma voľby generálneho prokurátora je ako otravný hosť, ktorý pôvodne prišiel na večeru, no ani po dvoch týždňoch sa akosi stále nemá k odchodu.
Navyše pomaly už začína diktovať program celej vašej rodiny. Podobne sa už hodný čas nedá utiecť tejto téme. A ani o tom, že táto téma verejnosť otravuje, nemožno mať pochýb.
Je tu, samozrejme, jeden veľký rozdiel. Keď sa vám konečne podarí vypoklonkovať z domu otravného hosťa, zvyčajne nasleduje všeobecná úľava. Čosi také však nehrozí po zajtrajšej „hodine pravdy“, keď sa má vraj v parlamente rozhodovať o ďalšej podobe vládnej koalície.
Keď sa hlasovanie skončí zvolením opozičného kandidáta, rad bude na Ivete Radičovej. Buď podá demisiu a nasledovať budú pokusy o rekonštrukciu vlády, alebo sa rozhodne „štátotvorne“ – a demisiu radšej nepodá.
Aj také hlasy sa ozývajú a treba povedať, že v podstate vychádzajú z rozumnej úvahy. Nežijeme predsa v policajnom štáte, aby politická scéna stála a padala s osobou šéfa prokurátorov. A premiérka nešla do volieb s jedným jediným bodom programu: buď vymení generálneho prokurátora, alebo odíde z funkcie…
Tieto hlasy majú však dnes jeden nedostatok: predsedníčka vlády sa nimi mala riadiť vtedy, keď zvažovala svoj vabank. Ak by teraz – po celom tom hurhaji – svoju vyhrážku nesplnila, vo vláde by skončila tak či tak. Ako maskot, ktorého všetci nechajú vyrozprávať sa, no nikto ho pritom nepočúva. Navyše by na nej uľpela nálepka hysteričky, o čo by sa už s prehľadom postarali jej milí stranícki kolegovia.
Položme si druhú otázku. Zbavíme sa tejto témy, keď zajtra nebude zvolený nikto? Samozrejme, že nezbavíme. A vonkoncom nie iba preto, lebo nový generálny prokurátor aj tak raz jednoducho bude musieť byť zvolený. Témy sa nezbavíme predovšetkým preto, lebo tu už dávno nejde o nejakého prokurátora. Tá skutočná, nie zástupná, téma by tu zostávala aj v prípade, keby bol koaličný kandidát neodstúpil a zajtra by ho zvolili.
Skutočnou témou je totiž otázka, či stranícki profíci, ponorení do svojich zvyčajných kšeftov (v politickom, ale i bežnom význame tohto slova) a navyknutí na to, že sú to zase iba oni, kto tie kšefty vysvetľuje pred verejnosťou, ešte chvíľu znesú vo svojich radoch jednu „neriadenú strelu“. V záujme akej-takej popularity ju potrebujú. Lenže to by nesmela ustavične čeriť hladinu svojimi samostatnými vyhláseniami, trucpodnikmi a hrozbami, že odíde.
Zmení sa na tomto niečo, keď koalícia konečne raz zvolí „svojho“ prokurátora? Prípady Daňového riaditeľstva či nominácie na šéfa NBÚ (aby sme hovorili iba o tých najčerstvejších) napovedajú, že sotva. Téma tu zostane, ako ten otravný hosť v našej obývačke. Sediac v našom obľúbenom kresle nám bude s úsmevom tvrdiť, že aj tak nemáme čo lepšieho robiť, iba sa dokola zaoberať jeho ctenou maličkosťou.