Zajatci systému
Samosprávne kraje dostali do vienka aj domovy dôchodcov. Keďže štát akosi pozabudol na ich adekvátne financovanie, teraz sa nedostatok peňazí snažia kompenzovať zvyšovaním poplatkov.
Obeťami sa stali nevinní – dôchodcovia, ktorí sa nemôžu veľmi aktívne brániť. Ich jedinou zbraňou zostáva volebná urna raz za štyri roky. Lenže spoliehať sa na nejakú zásadnú zmenu s príchodom novej vlády je, ako veriť šamanovi, ktorý o sebe vyhlasuje, že dokáže privolať dážď.
Dá sa teda povedať, že dôchodcovia sa stali zajatcami systému, v ktorom sa stále niečo mení. Každá nová vládna garnitúra sa tvári, že s ňou sa začína rok nula. Lenže akosi zabúda, že v tom všetkom musia žiť ľudia.
Človeku, ktorý odchádzal do penzie na začiatku 90. rokov a našetril si povedzme aj niekoľko desiatok tisíc korún, inflácia jeho úspory zhltla za pár rokov, takže o dôstojnej starobe nemôže byť ani reči.
Ak má teraz platiť vyššie poplatky, jedinou istotou mu môže byť zákonná garancia, že mu má zostať aspoň 20 percent dôchodku, lenže to je dosť slabá útecha. Keďže penzie mnohých nedosahujú ani výšku poplatku v sociálnych zariadeniach, riaditelia hľadajú financie, kde sa dá. Je však toto riešenie? Určite nie.
Na švajčiarske dôchodky v tejto republike verí azda už len nenapraviteľný optimista, no a tí ostatní dúfajú, že ak má štát napríklad na drahé odpočúvacie zariadenia, tak si nájde peniaze i na dôchodcov, z peňazí ktorých donedávna žil.