Čo je koncepčné?
Vôbec neprekvapuje, že aj súčasné ministerstvo práce a sociálnych vecí chystá svoj vlastný zákon o pomoci v hmotnej núdzi.
Veď sväté právo slovenských politikov zaexperimentovať si, pohorieť a odísť dosiaľ využila hádam každá ponovembrová vláda. Čo však prekvapuje, je ľahkosť, s akou ministerstvo ponecháva ľudí odkázaných na dávky v hmotnej núdzi živoriť s príspevkami na úrovni roku 2009.
Zatiaľ čo ceny za tovary a služby veselo stúpajú a adekvátne k nim stúpa aj hranica, na ktorej štát priznáva životné minimum, to, čo štát vypláca ľuďom nachádzajúcim sa pod touto hranicou, zostáva už dva roky nezmenené. A do konca roka sa s veľkou pravdepodobnosťou meniť ani nebude, pretože podľa ministerstva by to vraj bolo nekoncepčné. Títo ľudia si skrátka budú musieť počkať na nový zákon. Ten síce ešte nikto nevidel, no platiť vraj má od začiatku budúceho roka.
Výborne. Už sa tešíme, ako koncepčne na jeseň príde do parlamentu s novým zákonom minister Jozef Mihál. A ako koncepčne budú chcieť v jeho návrhu zanechať svoje pozmeňovacie stopy príslušníci všetkých ostatných koaličných strán. Darmo, ide predsa o sociálne veci a politické body sa rátajú. U niekoho tým, že bude „sociálnejší“, iní sa zasa pred svojimi voličmi blysnú vtedy, keď budú „prísnejší“. Dá sa vcelku s istotou očakávať, že k návrhu zákona bude mať svoj vlastný príspevok aj premiérka Iveta Radičová.
A zatiaľ čo sa takto pekne koncepčne bude parlament prehrýzať ku konečnému zneniu zákona, rodiny, o ktorých sa ním má rozhodovať, budú naďalej nútené vyžiť z mesačného príjmu o dobrých stopäťdesiat eur nižšieho, ako je oficiálne uznané životné minimum. A to ešte v tom lepšom prípade.
Koľko ich je? Podľa Ústredia práce, sociálnych vecí a rodiny bolo v apríli u nás 190-tisíc poberateľov dávok v hmotnej núdzi. Po zarátaní ich rodinných príslušníkov bolo na tieto dávky celkovo odkázaných 373-tisíc ľudí. A to je pekných sedem percent populácie na Slovensku…
Čo je koncepčné v štáte, ktorý si myslí, že keď neuzná chudobu, nebude ju musieť riešiť ako problém? V štáte, v ktorom na to, aby ste boli za experta, vám v podstate stačí múdro pokývať hlavou a začať hovoriť čosi o parazitoch, ktorí zneužívajú sociálne dávky? V štáte, ktorý sa tvári, že almužnou pod hranicou životného minima niekoho motivuje k práci, no ktorý tú prácu, keď už na to príde, aj tak sotva vie zabezpečiť?
Samozrejme, že existujú aj zneužívatelia sociálnej pomoci. Tak ako existujú čierni pasažieri v doprave alebo zlodeji vo vysokej politike. Lenže je pramálo koncepčného na tom, keď sa spoločenská diskusia na sociálne témy krúti neprestajne len okolo zneužívateľov. Akoby boli hlavným problémom v skutočnosti oni, nie chudoba a sociálna odkázanosť.
Aj keby mal byť chystaný Mihálov zákon jagavou perlou uprostred našej legislatívnej hlušiny, nemôže to byť dôvod na to, aby štát držal dávky v hmotnej núdzi zmrazené. Ľudia, ktorí ich naozaj potrebujú, Mihálovu perlu ocenia iba v takom prípade, že sa jej vôbec dožijú.