Keď sa zapáli apendix
Keď vládu od opozície v parlamente delí len pár hlasov, je vždy zamiešané na problémy. Problém vlády Ivety Radičovej je o to väčší, že tie štyri hlasy, ktoré ju držia nad vodou, nebývajú v rukách jednotlivých poslancov samurajov, ale mávajú nimi malé samostatné politické jednotky. Ako napríklad OKS.
Samurajov, akí sa nájdu vo všetkých stranách, dokáže väčšinou spacifikovať ich politické okolie. Navyše len málokedy sa ich v rôznych stranách nazbiera pri nejakej téme presne toľko, koľko je potrebné na účinné vyhrážanie sa vláde. V prípade OKS ani jedno neplatí. Od svojho politického okolia sa veľmi rýchlo po voľbách oddelili. A keď sa pri nejakej téme rozhodnú ukázať svoju silu, majú jej akurát dosť na to, aby veľké vládne strany, ich predsedovia aj so svojou Koaličnou radou museli zraziť opätky.
No a akoby ani to nestačilo, problémy vládnych strán so štvoricou poslancov OKS sú znásobené ešte tým, že očividne málokto z koalície tuší, kedy a prečo sa ozvú nabudúce. Naposledy takto nikto z lídrov zjavne netušil, že sa OKS ozve pri kandidátovi na riaditeľa Národného bezpečnostného úradu.
Z hľadania šéfa NBÚ sa stáva ďalšia fraška v priamom prenose. Zdá sa, že keď sa chce niekto v našom štáte nechať ľudsky a politicky znemožniť, nemusí kvôli tomu behať nahý v centre hlavného mesta, ani vykonávať potrebu z terasy nejakej reštaurácie. Stačí, keď prejaví záujem stať sa novým riaditeľom NBÚ…
Spôsob, akým OKS zablokovala kandidatúru sudcu Juraja Klimenta, však dáva tušiť, že nabudúce koaličným lídrom nepostačí uhádnuť, aký zásadný názor asi zaujmú ľudia Petra Zajaca k odborným otázkam nejakého zákona. Nabudúce bude koalícia musieť prihliadať možno aj k ich názoru na program bratislavských kín.
Nie, nikto nezľahčuje funkciu šéfa NBÚ, a už vonkoncom nie starý prípad vraždy Ľudmily Cervanovej. Ani tu nikto nejde tvrdiť, že v OKS sa určite vo svojom názore naň musia mýliť. Lenže komu prospeje, keď sa k všetkým dnešným problémom pridá našej justícii ešte ďalší?
Nejde o Klimenta, ktorý v roku 2006 nemohol tušiť, že bude o päť rokov kandidovať na čelo NBÚ, ani že o ňom bude rozhodovať štvorica z OKS. Ani o obhajobu súdnictva, o ktorom vieme, či tušíme svoje. Ide o princíp. Keby mali sudcovia rozhodovať v kriminálnych kauzách nie na základe svojho presvedčenia, ale podľa toho, čo si o prípade myslia nejakí dôležití ľudia (pretože sudca nevie, či sa raz nebude uchádzať o kariéru, pri ktorej ich bude potrebovať), potom sa na nejaké reformy justície radšej ani nehrajme.
Nie sme naivní. Určite sa stáva aj to. Lenže bez toho, aby to niekto verejne a oficiálne posvätil. A to je hranica, ktorá delí štát usilujúci sa o to byť právnym od štátu, v ktorom o práve rozhodujú znalci pravdy. Chceme cez ňu prejsť? Politik môže odmietnuť hlasovať za hocikoho z akýchkoľvek subjektívnych dôvodov. Nemá však právo robiť z nich princíp. Inak sa stáva politikom insitným, za istých okolností až nebezpečným.
Takže, čo to bude nabudúce? Kedy a pri čom sa zasa koaličný apendix zapáli?