V našom mene
Tvrdiť teraz, kto je vinný a kto nevinný v kauze únosu Michala Kováča mladšieho, nemá cenu. Jednak preto, lebo svoj názor na to, čo sa v lete 1995 stalo, dnes na Slovensku asi nemajú len tí, čo vtedy ešte neboli na svete.
A tiež preto, lebo človeku sa nechce finančne prispievať ľuďom, ktorí to vôbec nepotrebujú.
Sú však veci, ktoré má vždy cenu pripomínať.
Náš štát začal najskôr vyšetrovať, čo sa stalo, aby po dlhých mesiacoch (a výmenách vyšetrovateľov) konštatoval, že nevyšetril nič. No a o tri roky nato nám tento štát znemožnil ešte i pýtať sa ho na pravdu, pretože vyhlásil na túto kauzu, pre istotu hneď na dvakrát, amnestiu. To všetko v našom mene.
Keď teda dnes chce ten istý štát vynášať v našom mene rozsudky o tom, kto sa má komu ospravedlniť a za čo, zabúda na jednu „maličkosť“: dlhuje nám najprv odpovede na otázky, čo sa vtedy stalo a kto je vinný či nevinný.
Právo a spravodlivosť nie sú vždy jedno a to isté. To však neznamená, že sa môžu celkom rozchádzať. Keď súd núti niekoho ospravedlňovať sa za svoj názor na čin, ktorý zostal z vôle štátu nevyšetrený a nesúdený, možno má na svojej strane paragrafy, ale spravodlivosť sotva. Keď ide o otca, ktorému uniesli syna, je to otrasné. A keď ide o bývalú hlavu toho istého štátu, výrečne to vypovedá o tom štáte i jeho súdoch. V našom mene?