U nás nie
Grécky príbeh po roku: vládna koalícia ohrdla svojou "historickou šancou", aby sa o budúcnosti eurozóny rozhodovalo v Bratislave.
Otočila, hoci sa snaží, aby to tak nevyzeralo. Súhlasí s ďalšou pomocou, ale „kladie si podmienky“. Isto zhodou okolností sú tie podmienky takmer na nerozoznanie podobné stanoviskám nemeckej vlády.
Opakuje sa zrejme príbeh eurovalu, keď naše podmienky boli tiež takého charakteru, že si ich v Berlíne vlastne ani nemuseli všímať. Boli totiž ich vlastné… No nech je to tak či onak, asi sa dá súhlasiť s tými, čo hovoria, že je pre nás výhodnejšie pridať sa k Nemecku, ako byť opäť jediným štátom, ktorý sa odmietol zúčastniť na pomoci Aténam.
Na programe dňa však nie je otázka, čo je dnes výhodné pre nás, ale čo by bolo najvýhodnejšie, respektíve najmenej nevýhodné pre eurozónu. A práve to teraz nik nevie. Či skôr každý verí, že to vie najlepšie, lenže eurozóna je priestor, v ktorom sa musí hľadať konsenzus. Najmä medzi Nemeckom a Francúzskom. Takže nič prekvapivé.
Momentálne nik nepochybuje o nevyhnutnosti zapojiť do záchrannej akcie aj súkromný sektor. Nezhody sú však v tom, ako to spraviť. Podľa jedného plánu by napríklad súkromní veritelia (najmä francúzske a nemecké banky) „dobrovoľne“ súhlasili s predĺžením splatnosti gréckych dlhopisov z troch na desať rokov. Atény by tak získali odklad. Podľa iného by mali byť veritelia do podobných transakcií privedení napríklad tak, že by sa im po vypršaní platnosti dnešných dlhopisov za výhodných podmienok ponúkli nové.
To sú však technické otázky, pri ktorých by nemala zaniknúť jedna podstatnejšia: už akosi nikto príliš neskúma, čo by bolo najvýhodnejšie pre samotné Grécko. Je to preto, lebo nik už neverí, že pre túto krajinu ešte existuje nejaká dobrá cesta.
Už tretí tohtoročný generálny štrajk a masové protesty včera opäť ukázali, aký slabý mandát má politická reprezentácia štátu na vyjednávanie o čomkoľvek. Nieto ešte o škrtoch, o ktorých si Gréci myslia, že vďaka nim by si zahraniční veritelia síce prišli na svoje, no im samým by nakoniec zostali akurát prázdne ruky a „úsporná“ ekonomika, neschopná zabezpečiť rozvoj krajiny.
Podľa včerajších správ svetových médií búriaci sa Gréci už majú plné zuby mainstreamovej politiky ako takej. Keď sa reportér BBC pýtal ľudí zhromaždených pred parlamentom v Aténach, či sa neboja, že vlastne dopomôžu k moci pravici, dostal odpoveď, že je to jedno, pretože keď na to príde, k vode pošlú aj ju. Toľko k ružovým perspektívam slovenskej podmienky, že požičiame, ak sa za politiku škrtov zaručí aj súčasná grécka opozícia…
Grécky príbeh po roku je teda takýto: nikto s určitosťou nevie, kde sa dnes vlastne rozhoduje o budúcnosti eurozóny. Možno v Bruseli a Frankfurte, no možno v Aténach. Hľadiac na to, ako sa veci majú, buďme len radi, že nie v Bratislave.