Vabank
Keď eurozóna podmieňuje ďalšie peniaze z už schválenej pomoci pre Grécko radikálnymi škrtmi a privatizáciou, hrá tak trochu vabank s vlastným osudom. Pokiaľ by sa však slovenskí politici v mene svojho imidžu rozhodli zablokovať akúkoľvek ďalšiu pomoc, dosiahnu len to, že ťarcha celého vabanku spadne na naše hlavy.
Ministri financií eurozóny oddialili rozhodnutie poslať do Atén ďalšiu tranžu pôžičky, kým grécka vláda nepretlačí cez parlament nový balík úsporných opatrení. Takýto nátlak sa zdá rozumný a čiastočne aj v súlade s infantilným moralizovaním, aké na adresu Grécka počúvame od našich politikov. Lenže, ako vo svojej analýze pripomenul editor BBC Robert Peston, takýto nátlak môže byť racionálny a dôveryhodný iba za predpokladu, že by Grécko v prípade krachu stratilo ešte stále viac ako samotná eurozóna. Inými slovami, že ten, kto sa vyhráža, je pripravený svoje hrozby aj dodržať a niesť následky. A to už vonkoncom nie je isté.
O tom, že ešte majú čo stratiť, pochybujú najmä samotní Gréci.
Napríklad tí, čo už týždne okupujú námestia v Aténach a inde, vôbec nežiadajú, aby ich eurozóna zachraňovala. Naopak, začína medzi nimi prevládať skôr názor, že je lepšie zbankrotovať a byť vo svojej biede „sám sebe pánom“, ako byť vydaný na milosť a nemilosť veriteľom, ktorí krajine diktujú svoje požiadavky.
Samozrejme, chybou takejto úvahy je, že nik, kto bol uvrhnutý do biedy, nie je celkom „sám sebe pánom“ – teda, pokiaľ si slobodu nebude pliesť so „slobodou“ bezdomovcov. Za predpokladu, že sa chce niekto z biedy pozviechať, skôr či neskôr bude musieť opäť plniť nejaké podmienky. Napriek tomu úvaha vychádza zo správnych predpokladov: osud dlžníka je naozaj v rukách jeho veriteľov. A keďže grécky dlžník má na pleciach viac než 340-miliardové bremeno, moc jeho veriteľov nad ním je obrovská.
Čo my s tým máme? Nuž to, že aj my sme do veľkej miery v rukách veriteľov Grécka. A môžeme len tušiť, čo sa stane s nami, keď okrem stoviek miliárd gréckeho štátneho dlhu „padnú“ ďalšie miliardy v komerčných produktoch a derivátoch nadviazaných naň po celom európskom kontinente, v Amerike a Japonsku. Iba tušiť môžeme, čo sa stane, keď bude grécky default nasledovať prudké zdraženie obsluhy dlhov vnútri eurozóny, ale aj mimo nej. Áno, aj našich dlhov, aj našich projektov, aj našich dôchodkov.
Bez ohľadu na to, či si myslíme, že tí protestujúci Gréci sú sami sebe najväčšími nepriateľmi, alebo či im tlieskame za to, ako sa chcú vzoprieť veľkým medzinárodným bankám, isté je, že ak bude Grécko nútené vyhlásiť platobnú neschopnosť aj pre našu nečinnosť. A keď potom dôjde k spontánnemu krachu, odskáčeme si to všetci. Pričom drvivá väčšina z nás si nemôže dovoliť svoj „domček v Austrálii“ romanticky vzdialený od následkov chaosu, ktorý sme pomáhali vyvolať.