Krajina večných špecifík
Kedy presne v našej politike prestalo byť európanstvo cnosťou a začalo sa považovať za známku naivity, priam zaostalosti? Kedy pre nás prestala byť vyspelá Európa vzorom modernosti a stala sa príkladom, na ktorom naši domáci vševedkovia ukazujú, ako sa podľa nich veci nemajú robiť? Je to záhada.
Celé 90. roky minulého storočia sa u nás niesli v znamení boja o miesto Slovenska v Európe. V časoch, keď propagandisti Vladimíra Mečiara šírili bludy o zlovoľnom Bruseli, ktorý nás chce obrať o „špecifiká“ a „svojbytnosť“, veci sa zdali jasné. Európska únia znamenala pre nás spoluprácu, kritériá a štandardy normálneho života, v protiklade k svojvôli hŕstky klanov, ktoré si bezostyšne delili Slovensko ako na divokom západe. Po Mečiarovom páde sa tou istou Európou a tými istými štandardmi u nás zdôvodňovali politické, ale aj ekonomické reformy. Kľúčovými heslami sa stali Maastricht, únia a prijatie eura.
Dnes SDKÚ, ktorá bola hnacím motorom zmien, lavíruje. Keďže postaviť sa otvorene proti spolupráci pri hasení gréckeho požiaru nemôže, kladie si aspoň „podmienky“. Jej vládny partner SaS si však zatiaľ užíva luxus otvoreného antieurópanstva. Richard Sulík si to môže dovoliť, pretože jeho strana na európskej pôde nie je ničím. Keby teraz začali Ivan Mikloš s Ivetou Radičovou svojim partnerom v Bruseli vykladať, že celá únia je len „čistý socík“ a že najrozumnejšie bude v tejto chvíli chystať návrat k národným menám, asi by na nich Merkelová so Sarkozym zavolali lekára. V tom lepšom prípade. U nás doma sa však podobné šplechy vydávajú za príznaky zodpovedného ekonomického a politického uvažovania…
EÚ ani spoločná mena nie sú posvätné kravy. Majú iks nedostatkov. Otázka však je, či ich chceme odstraňovať, alebo dáme opäť raz prednosť svojim „špecifikám“ a „svojbytnosti“. Je pritom jedno, či sa zápecníctvo, ktoré nás vždy ťahalo dole, maskuje do ujúkania a preskakovania vatier, alebo do pseudomodernej estetiky zbohatlíckych prímestských satelitov. Na výsledku to nič nezmení.
Možno sa Grécko už nedá zachrániť. Možno ani celá eurozóna, ktovie. Samozrejme, tráva porastie ďalej a zimy sa budú naďalej striedať s letami. Slovenskí voliči by sa však mali začať pýtať, kto bude mať z toho prospech. Zistili by, že oni to nebudú.
Keď premiérka Radičová v Bratislave nedokáže splniť to, k čomu sa prihlási v Bruseli, utrpí tým náš kredit. Slovensko sa stane krajinou, kde nielenže jedna vláda sa necíti byť zaviazaná medzinárodným prísľubom tej predchádzajúcej, ale dokonca kde vláda necíti povinnosť ani k vlastným postojom. V normálnych a štandardných pomeroch sa takým situáciám hovorí kabinetná kríza a minimálne sa preto hlasuje o dôvere vláde. Lenže tak to chodí v normálnych pomeroch. Nie v krajine „špecifík“ a „svojbytnosti“, kde je Európa vítaná len ako bič na protivníkov a nevysychajúci zdroj financií.