Tešíte sa na pohromu?
Iniciatíva populistov a nacionalistov nariadiť v parlamente ministrovi financií, aby v Bruseli presadzoval bankrot Grécka, je obyčajným mätením voličov. A zďaleka nielen preto, že – ako im to pripomína Ivan Mikloš – takáto podmienka je "nevyrokovateľná".
Priaznivci Richarda Sulíka, ktorým imponuje jeho odpor proti „nezmyslom z Bruselu“, si môžu blahoželať. Ocitajú sa v dobrej spoločnosti rozličných obskúrnych strán naprieč kontinentom. Spoločnú mali nechuť k integrácii od jej začiatku, no dnešná kríza eurozóny ich priam nabíja steroidmi. A ešte čosi majú spoločné. Sú presvedčení, že ich osobne nemusí trápiť otázka, čo bude potom – po rozpade zóny spoločnej meny alebo zóny otvorených hraníc či dokonca únie samotnej.
Tu nejde o to, či je politika predlžovania úverov Grécku najsprávnejšia alebo či je vôbec udržateľná. Názory na ňu sa rôznia, pričom ju spochybňujú aj renomovaní ekonómovia. Mnohí z nich tiež varujú, že Bruselom nanucovaná politika drastických škrtov môže dostať grécku ekonomiku do špirály smrti a Atény potom už dupľom nebudú mať z čoho dlhy splácať.
Lenže nik z odborníkov a aspoň trochu zodpovedných politikov sa nepotrebuje oháňať pseudomoralistickými argumentmi typu: „nebudeme zachraňovať nezodpovedných“ a pomáhať si bludmi o lenivých Grékoch, čo si vraj žijú ako prasce v žite. Takéto splošťovanie reality na primitívne slogany je typické práve pre populistov a nacionalistov, ktorí sa snažia surfovať na protieurópskej vlne.
To, že u nás dnes na tejto vlne spoločne surfujú SaS a SNS, je viac ako len symbolické. Kto iný by už mal Slovákom, ktorí majú ešte stále nižšiu produktivitu práce ako „leniví Gréci“, ťahať medové motúzy okolo úst, ak nie naši domáci populisti a nacionalisti? A kto iný by mal mať plné ústa rečí o „nenažratých bankách“, ktoré majú zachraňovať úbohí slovenskí daňoví poplatníci, než tí, čo majú plné gate, keď príde reč na bankovú daň?
Netrápi ich, že ich argument: „Prečo by mali daňoví poplatníci doplácať na to, že veľké banky požičiavali nezodpovednému Grécku?“ platí bezo zvyšku aj na situáciu, aká by nastala po tom, na čo sa tak tešia. „A prečo by mali daňoví poplatníci doplácať na to, že tie banky začnú padať a stiahnu so sebou európsku ekonomiku, ktorá sa pomaly zviecha z globálnej krízy?“ môžeme sa opýtať my ich. Iba preto, aby si zopár fanfarónov zlepšilo svoje klesajúce volebné preferencie?
Dalo by sa dnes pekne povoziť na Miklošovi, ktorý sa na vládnom poste akosi za ten rok trochu „poeurópštil“ – aspoň v porovnaní s jeho rečami pred voľbami. Lenže to by bolo odvádzaním od podstaty: sú ľudia, ktorí sa pohromy obávajú, a tí, čo sa na ňu tešia.
Tešiť sa môžu tí, čo nemajú buď informácie, alebo rozum. Alebo tí, čo sú osobne tak finančne zabezpečení, že sa ich žiadna kalamita veľmi nedotkne. Na rozdiel od väčšiny ľudí, ktorí sú pripravení dať im za to svoj hlas… No iste, takýto odkaz voličom Sulíka či Slotu asi v parlamente z ich úst nezaznie.