Rozpočtová fraška
V politickom slovníku Ivana Mikloša a vlastne celého kabinetu Ivety Radičovej sa veľmi často objavujú výrazy ako: radikálne škrty, znižovanie deficitu, vyrovnaný rozpočet atď. Vláde síce chýba jasný profil, no škrty prezentuje ako zmysel života. A tak možno časom, podobne ako tá česká, dostane prívlastok - vláda rozpočtovej zodpovednosti.
Aj keď sa dá pochybovať, či politika postavená iba na škrtoch môže priniesť hospodársky rast, problém spočíva v tom, že ani len v šetrení nie je dôsledná.
Rozpočtová zodpovednosť sa totiž vzťahuje iba na občanov, pre ktorých uťahovanie si opaskov je každodennou skúsenosťou, no netýka sa ľudí z ministerstiev.
Kríza-nekríza, verejný dlh dosahujúci viac ako 40 percent HDP, ministerskí úradníci okrem malých výnimiek dostanú odmeny. A tí, čo majú na starosti štátnu kasu, dokonca už druhý raz v priebehu pol roka.
Na naučenú mantru, že celé to stojí len zanedbateľnú sumu z celkového rozpočtu a ak chceme kvalitných štátnych zamestnancov, tak ich musíme aj adekvátne ohodnotiť, sa dá odpovedať protiotázkou: A tí ostatní sa akože flákajú? Učitelia, lekári, hasiči by si nezaslúžili tiež trinásty plat?
Prečo majú byť niektorí rovní a rovnejší? Rozpočtová zodpovednosť v takomto podaní sa ľahko môže zmeniť na rozpočtovú frašku.