Kríza sa nekončí
Kríza sa nekončí, kríza trvá. Kde sú dnes všetci tí, čo ešte na jeseň 2008, keď sa domček z karát začal rúcať, povýšenecky zmravňovali každého, kto hovoril o pohrome? Tí, čo ešte dlho po prepuknutí krízy tvrdili, že ide len o bežnú lapáliu, s ktorou si ekonomika poradí akosi sama od seba?
Kde by boli. Všetci sú na svojich miestach.
Dohady o tom, že talianske banky nevyšli z posledných záťažových testov najlepšie, ihneď vyvolali rast cien talianskych dlhopisov. Tretia najväčšia ekonomika Európy sa začína spomínať ako „ďalší na rade“. A keďže Silvio Berlusconi sa so svojím ministrom financií veľmi neráči, ministri financií eurozóny sú v tejto veci momentálne odkázaní na vydávanie deklarácií o spoločnom odhodlaní.
Americká ekonomika balansuje na okraji novej vlny recesie. Posledné údaje o slabom náraste pracovných miest (nezamestnanosť sa opäť o čosi zvýšila) vzbudili novú vlnu obáv. Čínska expanzia pokračuje, ale ukazujú sa trhliny. Inflácia tam dosahuje niekoľkoročné maximá, rast sa začína spomaľovať a dlhy rásť.
Jazdci ekonomickej apokalypsy ešte ani náhodou nezaliezli dakam do stajne.
Ale čože je to všetko pre našich lokálnych veľduchov? Tí sledujú, ako trhy zdvíhajú úroky štátom, ktoré majú problémy, ako sa tieto krajiny aj pre rastúci úrok ponárajú ešte hlbšie do problémov a ako ich trhy za to následne „odmeňujú“ ešte vyššími úrokmi. A keď už je uprostred kolotoča smrti jasné, že tieto štáty nemajú vlastnými silami najmenšiu šancu dlhy splatiť, chytráci navrhujú: opustiť, potopiť, do pekla s nimi. Nemali si narobiť dlhy, a basta.
Veľduchovia predsa vzývajú svätého Reagana a zodpovednú rozpočtovú politiku. Čo na tom, že ich idol zaťal takú sekeru, o akej sa Spojeným štátom nesnívalo od druhej svetovej vojny? Veď dojem je to, na čom záleží, nie realita.
Sulíkovci a zajacovci sú isto presvedčení, že ich absolútne nič nespája s mečiarovcami. Tí si najskôr myslia to isté. V jednom si však môžu padnúť do náručia. Nie je totiž veľký rozdiel v tom, že jedni hovoria o podtatranskom Švajčiarsku a druhí o Singapure. Dupľom, keď to prvé existuje iba na bilbordoch a to druhé v mokrých snoch. Jedni i druhí majú akýsi problém s realitou, ktorá nás obklopuje. A tá realita sa volá Európa, ktorej sme geografickou, ale aj politickou a ekonomickou súčasťou.
Ilúzia, že keď sa prikryjeme národnou perinou, svet a jeho problémy sa k nám nedostanú, má tuhý korienok. Lenže zato ešte neprestáva byť ilúziou. Keď sa uprostred ekonomických problémov pre neschopnosť či neochotu k spoločnej akcii začne rúcať projekt spoločnej Európy, nezachránia nás ani slovenskí národní táraji, ani periférni svetáci, čo z Bratislavy poúčajú svet o tom, ako má vyzerať ten správny, ten naozajstný kapitalizmus.
Nečudo, že ani jedni, ani druhí európskej spolupráci veľmi neholdujú. Zrejme tušia, čo sa deje s ich osobnou významnosťou pár metrov za štátnou hranicou.