V koži Igora Matoviča
Tragikomédia okolo schvaľovania nového Zákonníka práce názorne ukázala, v čom je jeden z hlavných problémov vládnej koalície. Nemá povedomie o spoločnom úspechu. Opakovane ju zachraňuje iba hrozba spoločného neúspechu.
O novom zákonníku môžeme len zopakovať už viackrát povedané. Tam, kde zákonník Viery Tomanovej vychádzal z nereálneho predpokladu, že trh práce na dnešnom Slovensku vyzerá rovnako ako v polovici minulého storočia – v ére mamutích podnikov a ľudí, ktorí za život vystriedali možno tak dve tri zamestnania – tam zákonník Jozefa Mihála zasa nerealisticky razí filozofiu malých firmičiek, v ktorých sú si všetci, od riaditeľa po vrátnika, takmer rovní pri vyjednávaní o zmluvách.
Argumentácia, že jeden zákonník nezamestnanosť zvyšuje, kým iný ju významne zníži, naráža na realitu. Miera nezamestnanosti historicky rastie či klesá oveľa viac pod vplyvom vonkajších faktorov (konjunktúra v Nemecku, globálna kríza a podobne) ako na základe slovenského pracovného kódexu. Dôležitejšie je, ako naše vlády využívajú konjunktúru a tlmia dopady recesie. Keď sa dnes niektorí chvália, ako práve ich zákonník zníži nezamestnanosť (Ľudovít Kaník), asi si nevšimli, ako sa Iveta Radičová nedávno chválila, že za jej vlády už nezamestnanosť klesá. Tiež pritom nespomenula, že platným zákonníkom je ešte stále ten Tomanovej…
Čo teda zostáva? To, čo si kto vyloboval a ku ktorej lobistickej skupine má dnešná vláda bližšie. Je jasné, že odbory to nebudú. A je otázne, nakoľko to budú vôbec nejakí zamestnanci.
V štáte s 350-tisíc nezamestnanými je zvláštne bájiť o tom, ako budú ľudia teraz „slobodne vyjednávať“ o svojich pracovných podmienkach. Hej, možno keď pôjde o sofistikovanú prácu v centrách. To však hovoríme o celkom iných zamestnancoch. Nie o státisícoch, nad ktorými visí meč existenčnej neistoty a ktorým môže šéf hocikedy povedať: „Nepáči sa ti? Na tvoje miesto okamžite nájdem desať iných.“
Vráťme sa však na začiatok. Pre koalíciu je príznačné, že najväčším problémom sa napokon stali nepodstatné záležitosti (gastrolístky kontra peniaze „natvrdo“ či čas predaja v obchodoch počas sviatočných dní v roku). Niežeby to neboli legitímne témy – ale za to najdôležitejšie v Zákonníku práce ich asi tiež považovať nebudeme. Teda, nebudeme, pokiaľ nebudeme v koži Igora Matoviča.
Poslanec v koži Matoviča, to je taký poslanec, ktorý sa vehementne hlási k vládnej koalícii, no neprepasie jedinú príležitosť, aby sa do dákeho koaličného zákona nepokúsil zapracovať svoj vlastný „úspech“. Ak sa mu to nepodarí, úspech celého zákona je mu ukradnutý. Počuje iba na hrozbu celkového neúspechu – potom odíde z hlasovania, aby tak umožnil zákonu prejsť. Aj bez svojho „úspechu“.
Je takmer isté, že prezident zákonník vráti, a tak si celú tragikomédiu v parlamente zopakujeme. No práve tak je isté, že podobné tragikomédie sa budú ešte v rôznych obmenách vracať ako bumerang po celé volebné obdobie. V koži Igora Matoviča je ich tam totiž v rámci štvor-päť-šesťkoalície viac ako dosť.