Kto za to môže?
Keby sa jediný problém vlády volal Igor Matovič, všetky tie patálie s ním by boli iba zábavnou vsuvkou parlamentnej nudy.
Lenže na jeseň sa vláde s vráteným Zákonníkom práce (o čom dnes nik nepochybuje) nevráti len Matovičov bumerang. Na jeseň ju čaká euroval, odvodová reforma a príprava rozpočtu na rok 2012. Na chaotickom účinkovaní vládnej koalície v skutočnosti veľa zábavného nie je.
Vláda, to nie je iba šéfka a štrnásť členov. A nielen tých 79 vládnych poslancov v Národnej rade. Vláda nie je len politická špička so svojimi zasadaniami Koaličnej rady a grémií. Vláda, to sú aj tisíce pracovníkov inštitúcií verejnej správy a firiem s účasťou štátu. Policajtov, vojakov, požiarnikov, záchranárov a tak ďalej. Tí všetci sú závislí od fungovania politických špičiek. A my všetci, obyvatelia Slovenska, sme tak či onak závislí od fungovania celého tohoto aparátu. Nie z plezíru sa vláde hovorí výkonná moc: ona je naozaj vykonávateľom moci v štáte.
Inými slovami, ani ten, čo v novinách nečíta politické správy a komentáre a v televízii zo zásady ignoruje politické debaty, nemôže uniknúť pred dôsledkami toho, či je vláda schopná správať sa racionálne, alebo či pracuje chaoticky.
A vláda Ivety Radičovej je chaotická. To nezakryjú reči o čistých rukách a transparentnosti. A pripomínanie, že premiérkou je po prvý raz v našich dejinách žena – z čoho má asi vyplývať, že každý, kto kritizuje jej účinkovanie vo vláde, je vlastne mizogýn – je v tejto súvislosti odvádzaním od témy. Radičovej problém predsa nespočáva v tom, že sa nespráva ako mečiarovský mačo, ficovský demagóg či dzurindovský intrigán. Predseda vlády pre výkon svojej funkcie oveľa viac ako ľudskú autoritu potrebuje mať autoritu politickú. A tú Radičová nemá. Fakt, že o nej mačovia a intrigáni z jej vlastného tábora radi verejne hovoria ako o „Ivetke“, to iba podčiarkuje.
No to je len časť problému. Ďalšou je to, že vládna koalícia si od začiatku berie na plecia viac, než dokáže uniesť. Vláda, ktorej krehká väčšina stojí a padá na nováčikoch (SaS) a partiách, ktoré cítia buď svoju poslednú (OKS), alebo, naopak, prvú politickú šancu (Matovič a spol.), by to nemala ľahké, aj keby jej išlo iba o to, normálne spravovať krajinu. Keď však podlieha nutkaniu neustále prichádzať so zásadnými zmenami, reformami a „novými začiatkami“, potom si o problémy koleduje sama.
Radičovej predchodcovi sa v podobe korupcie, afér a podozrení vrátil bumerang jeho túžby vládnuť za každú cenu a s hocikým, kto mu to umožní. Tejto koalícii sa vracia bumerang presvedčenia, že pre jej program postačí, keď sa zjednotia na hesle: „Fico nie – reformy áno!“
Trápne divadlo nekonečných koaličných tančekov a prekáračiek, ktorým oblažujú svojich voličov i nevoličov, svedčí o tom, že sa mýlili. Z prieskumov verejnej mienky zatiaľ kričí skôr: „Fico áno!“ a z koaličného vajatania: „Reformy nie!“ Lenže za to naozaj nikto iný nemôže.