Problém nás všetkých
Richard Sulík u Ivana Gašparoviča neuspel so žiadosťou 76 poslancov Národnej rady, aby prezident „bez zbytočného odkladu“ vymenoval Jozefa Čentéša za generálneho prokurátora. Pri všetkých výhradách k cirkusu, ktorý okolo voľby šéfa prokurátorov vládna koalícia predvádzala, si teraz povedzme, že naozaj nie je žiaden dôvod, aby Gašparovič ku koaličnému trapasu pridával ešte aj svoj vlastný.
Keď vládna koalícia pred mesiacom pri voľbe Čentéša využila fakt, že predbežné opatrenie Ústavného súdu znemožňujúce verejnú voľbu ešte v daný deň nestihlo vyjsť v zbierke, zachovala sa v duchu typického slovenského „fiškálstva“. Podľa prastarého princípu našich politikov: „My vieme, že je to trápne, aj vy viete, že je to trápne, ale nie je to protizákonné. Tak prečo by sme si to nedovolili…“
Umelecký dojem dovŕšilo, keď Čentéša zvolili podľa zákona o verejnej voľbe, ktorého účinnosť súd nariadil pozastaviť, ale zato tajne. Sulík, ktorý vtedy odrážal kritiku slovami, že „veď to bola tajná voľba“, asi ani netušil, ako veľmi pripomínal niekdajších „právnych expertov“ Vladimíra Mečiara, vždy pohotových s vážnou tvárou obhajovať každé podobné chytráctvo svojho šéfa. Alebo aspoň Mikuláša Dzurindu s jeho prostoducho sa tváriacimi, no zákernými frázami, typu: „Ak máte nejaký problém, obráťte sa na orgány činné v trestnom konaní…“.
Čo má s týmito trápnosťami Gašparovič? To, že k nim pridáva vlastnú: keďže ústava mu neprikazuje vymenovať zvoleného kandidáta do určitého termínu, dáva si načas. Ústavný súd medzitým zrušil teraz už zbytočné predbežné opatrenie. Na prokuratúre zasa medzitým, aspoň zlé jazyky tak hovoria, nikto radšej nič nerozhoduje a nepodpisuje. No ale čože je to pre hlavu štátu? Aj ona si predsa rada zahrá v štýle: „My vieme, že je to trápne, aj vy viete, že je to trápne…“ Potrebuje niekto ďalší dôkaz, že naši politici sa môžu všetci do jedného pekne chytiť za ruky a zatancovať veľké slovenské Kolo, kolo mlynské fiškálov a chytrákov?
Ani možnosť, že Čentéšova voľba sa pre Ústavný súd napokon ukáže ako problematická, nedáva prezidentovi priestor naťahovať čas. Jednak preto, lebo táto možnosť je vzhľadom na uvedenú právnu fintu pri voľbe málo pravdepodobná. Ale najmä preto, lebo formálny spor o ústavnosť voľby tu navzájom vedú dve frakcie parlamentu. Nie prezident, ktorý sa nemôže hrať na rozhodcu v ringu parlamentného politického boja. Keď si dáva s konečným verdiktom načas Ústavný súd, je to jeho problém. Keď bude verdikt pre vládnu koalíciu nepriaznivý, bude to jej problém. Hocako tvrdo to znie, je to tak.
Nie, hlavná zápletka príbehu prokuratúry sa neskrýva za naťahovačkami o voľbe jej šéfa. Je ňou hrozba toho, čo sa môže vyvinúť zo zmeny jej postavenia (rozumej: jej väčšieho podriadenia vláde), ktorú koalícia zavádza. Nezodpovednosť, s akou politici riskujú nočnú moru politickej justície, je oveľa väčším problémom než to, ako bol zvolený Čentéš. A je to problém nás všetkých.