Krízová únia
Európske trhy prežili minulý týždeň napätie z tohtoročnej série stres-testov relevantných bánk. Padali akcie i kurz eura. V predtuche zlého výsledku sa len málokto dotkol talianskych dlhopisov (a kto to urobil, ten si za ne pýtal prémiu na hranici únosnosti). Vzrušenie však pokračuje i po tom, čo európsky orgán bankového dohľadu EBA v piatok oznámil výsledky. Teraz preto, lebo je ťažké dohodnúť sa na ich výklade.
Z 90 testovaných bánk ich neprešlo osem: päť španielskych, dve grécke a – čo je pre našinca pikantné – rakúska matka našej Volksbank. K nim treba prirátať ako deviatu ešte nemeckú banku Helaba, ktorá sa v poslednej chvíli z testov stiahla, keďže bolo jasné, že by pri nastavených podmienkach neprešla. Podľa EBA ďalších šestnásť bánk prešlo testami tak-tak a sú teda na hranici ohrozenej zóny.
Je to veľa či málo? Deväť z 90, to na pohľad vyzerá dobre. Lenže mnohí analytici hovoria, že testy mali byť prísnejšie. Tak, aby sa oveľa viac bánk dozvedelo, že pre prípad zhoršenia ekonomickej situácie nemajú dosť kapitálu na vykrytie strát. EBA zasa oponuje, že testy boli prísnejšie ako pred rokom, keď napríklad dve z írskych bánk, ktoré prešli na výbornú, len mesiac nato už volali o pomoc.
No je tu ešte dôležitejšia nejasnosť. Zahŕňali testy možnosť, že Grécko predsa len spadne do bankrotu? Podľa niektorých nepriamo áno a záverečný odkaz teda znie, že v prípade gréckeho defaultu by síce niektoré banky zaplakali, ale eurozóna ako celok by náraz uniesla… Podľa iných by však po spustení dominového efektu bankrotov nastala taká situácia, akú žiadne testy predvídať nedokážu.
Jasné je len jedno: na pozadí skúmania stavu bánk tu prebieha ešte jeden, oveľa väčší záťažový test, týkajúci sa celej eurozóny. Žiaľ, tento test nie je simulovaný. Neprebieha pod kontrolou technokracie, ale podlieha meniacim sa náladám a potrebám európskych politikov.
Tí kedysi stvorili spoločnú menu, ktorá síce má svoju centrálnu banku, ale nemá svoje „ministerstvo financií“. Menová únia bez fiškálnej únie vyzerala v 90. rokoch ako ideál systému, v ktorom to jediné, čo vraj treba v ekonomike kontrolovať, je hodnota peňazí: úrokové sadzby a inflácia. A na to stačí jedna nezávislá centrálna banka.
Nestačí. V únii s takými rozdielnymi stupňami vývoja skrátka nie je možné stanoviť jednotné sadzby tak, aby vyhovovali zároveň nemeckej i gréckej (portugalskej atď.) ekonomike. Výsledkom bolo, že v časoch boomu tieto rozdiely vyrovnávali bohaté nemecké či francúzske banky, ktoré menej rozvinutej periférii požičiavali ako divé. V časoch krízy sa ukazuje, že takto sa akurát vystavili obrovskému riziku: recesia sa môže do Nemecka dostať cez banky, bez ohľadu na stav nemeckého hospodárstva.
Nacionalisti a populisti po celej Európe sa môžu zblázniť pri počutí myšlienky, že by ďalším krokom menovej únie mala byť rozpočtová únia. Lenže práve jedným z dôsledkov toho, že ju nemáme, je to, že máme úniu krízovú. To sú tie výhody „únie národných štátov“. Spoločne postupovať nechceme, a tak sa radšej spoločne nakazíme.