Predvolebná potreba
Polemika Ivana Mikloša a Richarda Sulíka o tom, či sa má Slovensko pripojiť k druhej pôžičke Grécku, sa stala osviežujúcim letným čítaním.
Vždy je zábavné sledovať, ako si „programovo blízki partneri“ z „hodnotovo príbuzných strán“ nadávajú do hlupákov (nepriamo) alebo sa obviňujú z pokrytectva a obracania kabátov (priamo).
Lenže táto polemika má aj presah. Vládna koalícia bude musieť v prípadoch prvého i druhého eurovalu čoskoro povedať konečné slovo. A od neho sa potom môžu odvíjať rôzne ďalšie deje. Napríklad zmena nášho postavenia v Európskej únii. Alebo začiatok konca koalície, ktorej sú Mikloš so Sulíkom kľúčovými postavami. Nie síce v tom zmysle, že by ich hádka koalíciu rozložila, ale určite v tom, že na jej pozadí už nemožno prepočuť trúbenie volebných poľníc.
Sulík už zrejme zašiel priďaleko na to, aby mohol cúvnuť. Pri európskych témach loví voličov zjednodušovaním problémov, nie vysvetľovaním ich komplikovanosti. Ak by im chcel odrazu začať hovoriť, že veci sú predsa len zložitejšie, než aké sa zdali v primitívne moralizujúcich schémach typu: „Bankrot, to je taký očistec“ a „Gréci – darmožráči si musia sami zjesť, čo si navarili“, išiel by sám proti sebe. Demontoval by tak svoj vlastnoručne pestovaný imidž ľudového komisára, ktorému na vysvetlenie aj tých najzložitejších otázok života a sveta postačí bonmot či nanajvýš zo dve-tri holé vety.
Mikloš tento problém nemá. Jeho rovnako starostlivo pestovanému imidžu najskvelejšieho ekonóma medzi Bodrogom a Moravou neublíži, keď musí svojim voličom vysvetľovať, že to, čo hovoril o Grécku pred rokom, dnes neplatí preto, lebo dnes platí to, čo o Grécku hovorí dnes. Aj keď všetci vieme, že takto sa len snaží vopchať naspäť do fľaše džina populizmu, ktorého pred rokom sám pomáhal vypustiť…
Je očividné, že Grécko bude veľkou predvolebnou témou slovenskej pravice aj pred ďalšími voľbami. Keď už pre nič iné, tak preto, lebo je zatiaľ najzreteľnejšou témou, ktorá ju rozdeľuje. A o to predsa v každých voľbách ide predovšetkým – zdôrazniť rozdiely.
Mikloš bude musieť obhajovať to, ako svojím vstupom do funkcie a z nej vyplývajúcim prístupom na dôležité rokovania únie a eurozóny opäť získal aspoň trošku nadhľadu. Samozrejme, bude to musieť obhajovať tak, aby nepriznal, že takáto zmena postojov priamo súvisela s jeho účasťou vo vláde. Sulík bude ďalej stavať na zjednodušovaní. O čo viac tém SaS vstupom do vlády pragmaticky uložila na ľad, o to viac bude jej predseda ukazovať prstom na pragmatizmus Mikloša, ktorý z rovnakého dôvodu mení postoj k dlhovej kríze eurozóny.
Ak si myslíte, že to všetko má akosi málo spoločné so samotným Gréckom, eurozónou a úniou, ste na dobrej stope. No ale veď poznáte to: čože sú otázky medzinárodného spoločenstva proti predvolebným potrebám slovenských politikov? A hľadiac na prieskumy je jasné, že potreba SaS je veľká, preveľká.