Imunita
Tých 3 200 lekárov z takmer päťdesiatich slovenských nemocníc, ktorí hrozia výpoveďou, ak ich bude vláda naďalej ignorovať, by sa malo pripraviť na najhoršie. Nech ich nemýli ticho, ktoré zatiaľ okolo nich panuje. Vo chvíli, keď sa rozhodnú svoju hrozbu splniť, spustí sa na ich hlavy búrka, na akú nepostačia žiadne hydrometeorologické tabuľky.
V prvom rade budú obvinení, že si berú pacientov za rukojemníkov. My pacienti či príbuzní pacientov budeme vraj trpieť iba preto, aby si odborári splnili politickú úlohu a aby si niektorí lekári hmotne polepšili. V druhom rade sa objavia analýzy „dokazujúce“, že nespokojní lekári sú svojím spôsobom aj tak nímandi a nemakačenkovia. Inými slovami, že ak aj odídu, nikomu za nimi vlastne nebude ľúto.
Isto je možné, že ministerstvo a jeho pridružená firemno-finančná výroba sa proti lekárom vytasia ešte s nejakými inými zbraňami. Ale uvedené dve medzi nimi asi chýbať nebudú. Patria totiž do trvalej výzbroje istého druhu politikov (stačí si spomenúť na Česko, ktorým sa naši lekári inšpirovali). Aj s tým rozkošným paradoxom: na jednej strane vraj lekári hazardujú so zdravím svojich pacientov, na druhej strane vlastne ani nehazardujú, pretože sú beztak nanič…
Lenže my pacienti a príbuzní pacientov by sme okrem obligátneho nadávania na lekárov mali vedieť zájsť aj za rámec propagandy. Kto tu koho vydiera? Kto si koho berie za rukojemníkov?
Sú sektory, ktoré v zásade nepotrebujú nejaké vládne riadenie. Na ich dobrý chod postačia dobré pravidlá hry v podobe dobrých zákonov. Pravdaže, aj to je u nás problém – ale to je už námet na inú úvahu. Táto je o tom, že zdravotníctvo je trochu iný prípad. Keď už pre nič iné, tak preto, lebo stojí a padá na verejných zdrojoch, ktoré sa vyberajú z vreciek všetkých ekonomicky činných obyvateľov.
Nielen lekári tvrdia, že s naším zdravotníctvom treba niečo spraviť. To isté si myslí drvivá väčšina pacientov a ich príbuzných. A vláda tvrdí, že si myslí presne to isté. Prečo potom ten nesúlad? Pretože vláda si pod tým „niečo spraviť“ predstavuje to, že sa skrátka zbaví zodpovednosti. Takéto „niečo spraviť“ znamená nechať nemocnice, nech vyhnijú – a čo nevyhnije, to si kúpia súkromníci.
Problém s takýmto scenárom nie je len v tom, že nemocnice nie sú obchody s čínskymi handrami, alebo v tom, že by sme súkromníkov azda silou-mocou chceli považovať za zločincov. Problém je i to, že kým vaše zdravotné odvody budú veselo plynúť ďalej, rozlúčte sa s predstavou, že dobrí ujovia a tety z Penty či iných skupín vás zato budú prizývať k rozhodovaniu o ďalších osudoch nemocníc.
Ak si teraz hovoríte, že veď ani dnes to už pomaly nie je inak, potom ste na najlepšej ceste pochopiť, že to, o čom hovoria zdravotníci a lekári, sa nemusí týkať len ich platov, nadčasov alebo nejakých odborárskych výhod. Ste na najlepšej ceste stať sa imúnnymi voči propagande, ktorá sa spustí, ak by prešli od hrozieb k činom.