Najhorší obchod
Každých osem z desiatich ošípaných, ktoré sa zjedia medzi Tatrami a Dunajom, pochádza zo zahraničia. Rovnako ako každé druhé kurča. A pritom Slovensko nevie, čo má robiť s obilím. Vyvážame nielen prebytky, ale aj obilie, z ktorého sme prv vyrábali dosť vlastného bravčového mäsa a hydiny.
Vyvezieme obilie a dovezieme mäso. Je to veľmi primitívna obchodná výmena. Na jej konci je pasívne obchodné saldo s hodnotou jedna miliarda eur. Prejedáme si budúcnosť, lebo napriek rozvoju automobiliek, výrobe televízorov, aj tak nemáme poriadne čím platiť za jedlo, ktoré si môžeme vyrobiť sami.
Slovensko nie je Kazachstan ani Argentína či Kanada. Nemáme nedozerné plochy, aby sme zarobili miliardy na vývoze poľnohospodárskych surovín. Ani v čase, keď stúpajú ceny obilia. Dovozy potravín sú totiž vždy drahšie. Zadlžujú krajinu a robia ju závislou – od jedla, ktoré si vždy vedela vyrobiť sama.
Cesta, ktorou sa vydalo Slovensko, neveští nič dobré. Naše polia a maštale pustnú. Krajina za posledné roky výrazne znížila svoj potravinársky potenciál. Desiatky pozatváraných fabrík vysvetľujú, prečo na pultoch víťazia zahraničné, často málo kvalitné potraviny nad domácimi.
Za tým, čo sa stalo, sú nepredvídavé vlády, ktoré kašlali na agrárnu politiku. Naše potravinové hospodárstvo je už takmer na slepej koľaji. Ak ho cieľavedome nezačneme oživovať, stane sa Slovensko naozaj potravinovým smetiskom Európy.