Nórske odkazy
To najhoršie, čo by mohlo Nórsko urobiť, by bolo začať sa meniť podľa predstáv jedného masového vraha. Podľa slov premiéra Jensa Stoltenberga, ktorý vyhlásil, že jeho krajina sa nedá masakrom zastrašiť, čosi také azda ani nehrozí.
Ak Nórsko odolá tlakom, pred ktoré ho tragédia postavila, môže vyslať odkaz hneď dvom táborom. V prvom rade breivikovcom, ktorí si zo všetkého najviac želajú koniec otvorenej a tolerantnej spoločnosti. V druhom rade všetkým tým, ktorí Breivikov hnusný čin odsudzujú, no čo sa spoločnosti týka, v podstate si želajú to isté.
Tých druhých je v Európe našťastie oveľa viac, ako tých prvých. No, žiaľ, zároveň je ich ešte stále priveľa na to, aby mohla otvorená a tolerantná politika jednoznačne víťaziť.
Je až dojemné, ako sa extrémna pravica po celej Európe teraz dištancuje od Breivika. V skutku, sú to všetko také neviniatka, až má človek chuť poľutovať ich. Chuť vás však prejde. Stačí sa trochu zahľadieť do názorov, ktoré hlásajú a ktoré sa im v posledných rokoch darí prepašovať aj do parlamentov európskych štátov.
Samozrejme, že imigrácia nesie aj problémy (kedy neniesla?). V Európe neexistuje relevantný politický prúd, ktorý by o nich nepripúšťal diskusiu. Toto tvrdenie nielen extrémnej pravice, ale tiež mnohých ctihodných konzervatívcov, namierené na ľavicu a liberálov, je jednoducho lož.
Rozdiel je v inom: extrémisti nechcú problémy riešiť, ale „odstrániť“. Zavretím hraníc, vyhnaním imigrantov. A konzervatívne kruhy im prispievajú pochmúrnym ideovým rámcom: rečami o ohrození západnej civilizácie a európskych duchovných tradícií.
Aby multikulturalizmus fungoval, a aby rozliční európski lídri nemohli ohlasovať jeho koniec ešte prv, ako sa v ich krajinách vôbec začal, musí byť splnená prinajmenšom jedna podmienka. Ak majú rôzne kultúry žiť spolu v jednom dome, musia mať nad svojimi kultúrnymi identitami ešte nejakú spoločnú strechu.
Čo ponúkame my? Svoj strach, podozrievavosť, neúctu?! Navyše, aj keby sa hneď splnil sen bojovníkov za „tradičnú Európu“ a všetci prisťahovalci z neeurópskych krajín by sa vrátili domov, ten strach, tá podozrievavosť a neúcta by nezmizli. Na tieto veci si Európa vždy vystačila sama aj bez cudzích elementov.
Keď nórsky princ navštívi mešitu, je to odkaz pre breivikovcov, že ich Nórsko odmieta brať na vedomie. Pochopiteľne, gestá nepostačia, akokoľvek by boli sympatické.
Nórsko môže urobiť oveľa viac: ukázať, že tolerantná spoločnosť nie je bezbranná a že vražda nemôže byť pre nikoho argumentom či dokonca dôkazom v „kauze multikulturalizmus“. To by už bol odkaz nielen pre extrémistov, ale aj pre rozličných cnostných tradicionalistov, ktorí s extrémistami úprimne nesúhlasia, no, žiaľ, pomáhajú im viac, ako si budú kedy ochotní priznať.