Definitíva
Okrem niekoľkých výnimiek v špeciálnych profesiách, o čom by sa dalo polemizovať, sa z dvadstiatich piatich dní pracovného voľna v roku (mimo víkendov a sviatkov) dosiaľ mohli tešiť len tí, čo si to presadili vo vyšších kolektívnych zmluvách. Išlo zväčša o ľudí v štátnej a verejnej službe. Možno to vyčítať im? Sotva.
V posledných dvoch desaťročiach sa ako bumerang vracia debata o výhodách pre štátnych zamestnancov. Argumentovalo sa pritom ich únikom na lukratívnejšie posty v súkromnom sektore alebo priamo do zahraničia. Či už išlo o ekonómov, právnikov, odborníkov na počítačovú techniku, ale aj učiteľov cudzích jazykov. Vyššie platy, samozrejme, zavážili.
Nepochybne, lepšími zárukami pracovných istôt, nielen sociálnym zabezpečením, sa štát, či presnejšie vládni politici chceli obklopiť lojálnym úradníctvom, čo je, mimochodom, v západných demokraciách bežná prax. Podobné debaty na Slovensku však viedli k tomu, že čím bol minister financií úspornejší, tým viac štátnym a verejným zamestnancom odkrojil z koláča.
O navrhovanom obnovení definitívy, ktorú dostávali za prvej republiky hoci aj železničiari, môžu iba snívať. Najmä v dnešnej ekonomickej situácii, keď sa pri zoštíhľovaní úradov mnohí ocitajú na ulici. Politici sa teraz skôr sústreďujú na rozdávanie finančných odmien. Pravda, len tým vyvoleným.