Mimo spoločnosť
Los Angeles 1992, Paríž 2005, Londýn 2011. Rovnaký spúšťač, rovnaký scenár. Príčinu súčasnej vlny násilia však netreba hľadať v rasizme, ale v tom, že ľudia žijúci na perifériách veľkých miest, a vonkoncom nejde len o cudzincov, sa cítia izolovaní, vykorenení, zbytoční. A keďže vedia, že nemajú čo stratiť, ich násilie je o to brutálnejšie.
V Británii sa na rozdiel od iných európskych krajín dodnes udržal triedny systém hraničiaci s kastovníctvom. A trieda, ktorá sa v Nemecku začína označovať slovom prekariát (novotvar odvodený od slov prekérny a proletariát) – teda tá najnižšia sociálna vrstva, absolútne vykorenená a stojaca na okraji spoločnosti, nie je v Británii novým javom. Je v nej prítomná bez prestávky odjakživa.
Chudoba na Západe sa už dávno neprejavuje tým, že by ľudia trpeli hladom. Dnes je to predovšetkým záležitosť statusu. Na mladých sa valia reklamy, no rozdiel medzi neprebernou ponukou tovarov a obmedzenými možnosťami prekariátu je priepastný, čo ich pocit frustrácie a sociálnej vylúčenosti ešte zvyšuje. Potom stačí iskra, aby sa masy mladých zdvihli a svoju frustráciu vyventilovali ničením.
To, že politici si s nimi nevedia rady, je vcelku prirodzené, lebo týmto rebelantom je všetko jedno, oni nechcú spoločnosť meniť k lepšiemu ako predchádzajúce generácie nespokojnej a nahnevanej mládeže. Oni žijú dávno mimo nej a takto dávajú o sebe vedieť.