Čakačka
Dlhé čakacie lehoty v nemocniciach sú realitou prakticky všade v Európe. Pre našich pacientov môže byť len malou útechou to, že v porovnaní s takou Britániou, kde charta práv pacientov zaručuje liečbu najneskôr do dvoch rokov od zapísania na zoznam čakateľov, je u nás táto lehota kratšia.
Na rozdiel od obyvateľov Britských ostrovov, ktorí svoje dlho odkladané operácie riešia „zdravotnou turistikou“ v zahraničí, si však len málokto od nás môže dovoliť cestovať na kliniku do Indie či Juhoafrickej republiky.
Zodpovednosť za dlhé čakacie lehoty si medzi sebou prehadzujú poisťovne a nemocnice. Poisťovne sa sťažujú na obmedzené kapacity nemocníc a tie zasa na prílišnú reguláciu. Ťažko posúdiť, kto má na tomto stave väčší podiel viny, keďže obe strany majú maslo na hlave.
Okrem toho, že od začiatku minulého roka platia aspoň jednotné pravidlá pre všetky poisťovne, v tomto smere žiadnych iných pozitív pre pacientov niet.
Ani zákon, ktorý po novom zdravotné poisťovne motivuje tým, že ak na čakacích zoznamoch nemajú žiadneho pacienta, tak si môžu ponechať zisk, problém s dlhými „čakačkami“ nevyriešil, lebo zahŕňa len veľmi malý okruh výkonov.
Ľudom čakajúcim na operáciu bedrového kĺbu alebo sivého zákalu rohovky tak nezostáva nič iné, len sa obrniť značnou dávkou trpezlivosti. A čakať.