Stratený čas
Reformné úsilie vlád, ktoré sa za uplynulých dvadsať rokov s väčšou či menšou intenzitou sústreďovalo najmä na transformáciu ekonomiky a tvorbu legislatívy, dosiaľ úplne obišlo dva rezorty - zdravotníctvo a školstvo. Nahromadené problémy v týchto oblastiach sa kopia a tí, čo v nich pracujú, ich musia neustále tlačiť pred sebou.
Určite nie náhodou práve lekári chcú podávať hromadné výpovede a učitelia sú zasa ochotní štrajkovať. Nemajú čo stratiť.
Aj keď čierno-biele videnie sveta je značne obmedzujúce – uvažovanie v kategórii dobrý/zlý je tomto prípade namieste, lebo stav našich škôl je povážlivý. Školstvo je na tom jednoducho zle.
Jeho problém je finančný a štrukturálny, ale odvíja sa aj od personálneho obsadenia ministerstva. A tu sa dá jednoznačne konštatovať, že dosiaľ prakticky všetci ministri školstva patrili vo vládnych kabinetoch k tým najslabším. Pokiaľ na Evu Slavkovskú či Jána Mikolaja, ktorí na ministerstve robili viac politickú agendu než odbornú prácu, by bolo najlepšie čo najskôr zabudnúť, takého Martina Fronca z KDH na tomto poste mnohí ani nezaregistrovali. Za jeho ministrovania Slovensko stratilo ďalšie štyri roky. Veľavravné je i to, že tento exminister v súčasnosti nesedí v parlamente ani len vo výbore pre vzdelávanie, vedu, mládež a šport, ale venuje sa obrane a bezpečnosti!
Nádeje nesplnil ani terajší minister Eugen Jurzyca. Jeho doterajšie pôsobenie v rezorte je skôr rozpačité, čo priznala aj samotná premiérka Radičová.
Rovnako dôležité (ak nie ešte dôležitejšie) ako personálne obsadenie ministerstva je zloženie učiteľského stavu. Je veľmi naivné sa domnievať, že vysokoškolsky vzdelaní pedagógovia môžu byť ku kvalitným výkonom motivovaní prostredníctvom 500-eurového platu, pričom priemer v národnom hospodárstve je o viac ako dve stovky vyšší.
Keďže Slovensko vydáva v pomere k HDP na školstvo takmer najmenej z celej Európskej únie, samozrejme, nemôže zabezpečiť ani kvalitu vzdelávania a ešte menej kvalitu odmeňovania pedagógov.
A podpriemerne ohodnotení učitelia tak vychovávajú podpriemerne vzdelanú mládež. Naše školy generujú nekvalitu a systém umožňuje, že polovzdelanci ním poľahky preplávajú až k maturite. Bludný kruh školstva sa uzatvára na vysokých školách. Nastavenie ich financovania núti školy prijímať čoraz viac študentov. Výsledok? Pre mnohých z absolventov je titul bezcenným zdrapom papiera, lebo ich uplatnenie na trhu práce je takmer nulové. Na druhej strane firmám chýbajú remeselne zdatní učni.
Ak sa ministrovi Jurzycovi nepodarí vyboxovať od ministra financií väčší balík peňazí, tak všetky tie reči o vedomostnej ekonomike zostanú len mlátením prázdnej slamy, lebo tak ako v jednej piesni spieva kapela Mňága a Žďorp: „Budúcnosť nikdy nepríde do krajiny idiotov.“