Náš nový 'otec vlasti'
Richard Sulík tvrdí, že jeho kampaň proti eurovalu má prispieť k vyššej kvalite "odbornej diskusie" na túto tému. Už v tomto samotnom tvrdení je kameň úrazu.
Odborná diskusia sa totiž nevedie mediálnymi kampaňami, a odborná argumentácia si nepomáha politickými sloganmi a floskulami. Samozrejme, že Sulíkova kampaň je čisto politická.
Filozofia (filozofi odpustia) brožúrky „Euroval: cesta k socializmu“, sa dá zhrnúť do dvoch základných tvrdení. Po prvé, euroval je skrz-naskrz zlý a pre nás nevýhodný. Po druhé, ak sa naň vykašleme, nič sa nestane. O našich ďalších osudoch v Európe budú vraj aj tak rozhodovať v prvom rade naše ekonomické ratingy…
Keby Sulík vrhol všetku svoju erudíciu do dokazovania, že euroval je ekonomicky nevýhodný, jeho spisku by sa dalo vyčítať azda len to, že bojuje s nepriateľmi, ktorých si sám vymyslel. Na kontinente sa totiž momentálne nenachádza relevantný politik alebo expert, ktorý by chcel nezmyselne dokazovať, že euroval je výhodný. Na dlhovej kríze a hrozbe ďalšej recesie nemôže byť nič výhodné či príjemné. Ani na hľadaní spôsobov, ako sa im brániť. Takto otázka skrátka nestojí.
Horšie to začína byť, keď sa Sulík púšťa do „vysvetľovania“, čo to ten euroval vlastne je. V skratke: od tvrdenia, že euroval „má chrániť nezodpovedne hospodáriace štáty peniazmi zodpovedne hospodáriacich štátov“ na strane 4, sa prepracúva až k tvrdeniam na strane 15: „Oproti tomu, čo sa chystá, bola RVHP slabý odvar“, alebo: „Toto je ekonomická vlastizrada. Sme na ceste do ekonomického nevoľníctva“.
Tie posledné výkriky sú proti užšej integrácii Európy, nielen proti eurovalu. Prečo? Pretože: „Potom už na Slovensku nebudeme rozhodovať takmer o ničom.“
Aha. Brusel rovná sa Moskva, rovná sa „nesamostatnosť Slovenska“, rovná sa nemožnosť našej vlastnej, „slovenskej cesty“. Kde sme to už len počuli? Nie náhodou v 90. rokoch, od hnutia, ktoré založil istý „otec vlasti“? Veru áno. A z tej jeho „slovenskej cesty“ sa spamätávame dodnes.
Máme sa tešiť na ďalšiu „slovenskú cestu“? Nuž všeličo je možné. Napokon, ani rozkradnutie a následná likvidácia firiem v 90. rokoch sa nezaobišli bez volebného súhlasu státisícov oklamaných ľudí – ktorí boli často prví, čo na to potom doplatili svojou životnou úrovňou. Prečo by teda dnes významná skupina voličov neuverila tomu, že najväčším ochrancom ich sociálnej a životnej úrovne je akurát predseda SaS?
Sulíkova kampaň je politická. Aj rozhodovanie o eurovale je v prvom rade politické. Len trochu inak. Na miskách váh je toho totiž pre nás oveľa viac ako nejaké prepočty kurzu eurodlhopisov. Zvyšok koalície nemá inú možnosť, ako spojiť hlasovanie o eurovale s hlasovaním o dôvere vláde. Alebo rokovať so Smerom. To by však už nebolo len o eurovale, ale aj o Sulíkovi.