Niet sa na čo tešiť
Nikto v Európe vám dnes neodprisahá, že sa Grécko ešte dá zachrániť. Ba čo viac, na stole leží čoraz dôraznejšie otázka, či sa ešte dá zachrániť eurozóna ako projekt spoločnej európskej meny.
Na Slovensku však naším problémom nie je ani tak to, či si máme robiť ilúzie o našich možnostiach pri záchrane jedného, či druhého. Je ním skôr to, že to začína vyzerať, akoby sme sa už nevedeli dočkať, až to celé spadne. A mnohí spomedzi nás sa tešia bez toho, aby sa aspoň platonicky snažili uvažovať, čo všetko nám bude hroziť potom.
Svetové burzy včera padali. „Pomohli“ im úvahy niektorých nemeckých predstaviteľov o možnosti krachu Grécka či jeho odchodu z eurozóny. Zaujímavé. Neviditeľná ruka, ten báječný arbiter všetkých a všetkého, by predsa mala skôr odmeňovať, ako trestať hlasy „rozpočtovej zodpovednosti“ a úvahy o „plánoch¤B“. Žeby bola neviditeľná ruka spriahnutá s politikmi, ktorí nechcú dopustiť krach Grécka? Hm. A možno je to celé iba trochu zamotanejšie, než to ľuďom predkladajú podaktorí naši miestni géniovia.
Možno by sme mali vziať do úvahy napríklad aj to, že ani neviditeľnú ruku neblaží predstava, ako najväčšie banky na kontinente spolu s nespočetnými fondmi odpisujú grécke dlhy a ako začínajú sťahovať ekonomiky svojich materských krajín. Ruke je pritom srdečne jedno, aký je náš názor na chamtivých bankárov, ktorí požičiavali nezodpovedným politikom. Do úvahy treba vziať i to, že firmy obchodujúce s eurozónou, to znamená firmy po celom svete, sa nijako netešia na to, ako budú musieť pre slabé euro revidovať svoje očakávané zisky smerom nadol, čo zasa nijako neteší investorov na ich burzách – a to zasa určite nepoteší ekonomiky ich krajín (čo bol včerajší odkaz Japonska eurozóne).
Je toho veľa, čo by sa dalo a malo zarátať do úvah. V každom prípade pri domýšľaní nedobrých scenárov si človek vystačí aj bez moralizovania či politizovania. Môžeme si byť akurát istí, že dni ako ten včerajší sú len slabým trenažérom oproti tomu, čo všetko by sa mohlo rozpútať v prípade neúspechu eurozóny. A to sme ešte celkom vypustili „ľudský faktor“ – nikto nevie, k akým politickým dejom v Európe to v konečnom dôsledku povedie…
Ľudia, ktorí momentálne nie sú ani nemeckými vicekancelármi, ani hlavnými ekonómami Európskej centrálnej banky (čiže my všetci), si môžu užívať luxus politizovania, moralizovania, špiritizovania na tému, čo všetko by sa urobiť malo či nemalo. Potiaľto je všetko v poriadku.
V poriadku nie je, keď sa ľudia popletení politikmi, čo sa im pri svojej honbe za percentami nenamáhajú ani len vysvetliť, že euroval a Grécko sú dve rôzne veci, nevedia dočkať, ako nás pekne všetkých vyfliaska globálna neviditeľná ruka. Možno sa tomu naozaj nevyhneme. Ale tešiť sa na to? Nezabúdajme, že tú ruku potom sotva niekto potrestá. Je predsa neviditeľná.