Reforma reformy
O tom, že reformy, ktorých dosah presahuje horizont jedného volebného obdobia, si vyžadujú široký konsenzus, sa presviedčame zakaždým, keď nová vláda prichádza so svojou "reformou reformy".
Ustavičné zmeny ľudí mätú a zneisťujú. Aj preto, že keď sa presadzujú bez dosiahnutia kompromisu, všetko sa každé štyri roky mení. Podľa toho, kto práve vládne.
Aby občania neboli len testovací králici, na ktorých si politici metódou pokus-omyl vyskúšajú svoj nápad, mali by sa zásadné reformy prijímať až po tom, čo sa opozícii a koalícii podarí dospieť k spoločnému postoju. To nie je o vytváraní mačkopsov, ale o kontinuite a znižovaní nákladov.
Práve z tohto dôvodu majú viaceré krajiny dvojkomorový parlament, ktorý vytvára kontrolný mechanizmus „bŕzd a protiváh“. Ako dobrý príklad môže poslúžiť Nemecko, kde viac ako 60 percent legislatívy musí popri Spolkovom sneme (Bundestagu) schváliť aj Spolková rada (Bundesrat).
Rada, ktorej zloženie je často úplne iné ako zloženie snemu, je teda akousi poistkou a poslancov núti prijímať rozhodnutia, o ktorých vedia, že majú šancu prejsť oboma komorami.
Samozrejme, možnosť presadzovať svoje „reformné úsilie“ za každú cenu, ako ho poznáme od nás, sa síce minimalizuje, ale zato garantuje kontinuitu. A o to ide.