Stav nedôvery
Predseda slovenského parlamentu Richard Sulík pokračuje vo svojej mediálnej spanilej jazde proti tomu, čo ostatní členovia koalície, ktorej je aj on členom, označujú za zásadnú otázku dôveryhodnosti slovenskej vlády.
Slovenský parlament zatiaľ presúva 33 bodov zo svojho programu na neskôr, pretože, ako hovorí jeho podpredseda Pavol Hrušovský: „Stav nedôvery je taký veľký, že radšej definitívne rozhodnutia odsúvame na neskorší termín.“
Nuž ak má takto vyzerať bežné fungovanie exekutívnej i zákonodarnej moci u nás, to už nám môžu byť vzorom rovno Belgičania. Tí síce už viac ako rok od ostatných volieb nemajú vládu, ale aspoň sa nehrajú na to, že nejakú majú.
My sa hráme na to, že vládu máme, akurát že tá naša už vyše roka naliehavo rieši otázku, či si jej členovia vlastne dôverujú, alebo nie. Opäť a znova, dokola to isté. Ako v trápnej telenovele, pri ktorej máte pocit, že scenáristu po prvých troch dieloch trafil šľak a vo zvyšných tristo častiach vysielajú len vždy nanovo poskladaný zostrih tých prvých troch.
Ak by sa mal náš parlament zaoberať poslaneckými či personálnymi návrhmi až vtedy, keď „stav nedôvery“ definitívne pominie, potom nás čaká jedna veľká schôdza tesne pred najbližšími voľbami. Taká, čo bude mať na programe 689 návrhov, ktoré sa medzitým „nazbierali“. A vlastne asi ani to nie, pretože pred voľbami sa zvyknú rozhádať i také koalície, ktoré sa až dovtedy vydržali tváriť ako spolky najbližších priateľov.
Niežeby nám nevyhnutne malo byť za všetkými tými odsúvanými bodmi parlamentného programu ľúto. Skúsenosť velí neočakávať, že sa medzi nimi nachádza mimoriadne veľa legislatívnych veľdiel. Lenže vládna a parlamentná paralýza ako alternatíva tiež nie je bohviečo. Dupľom nie, keď sa na nás možno valí ďalšia vlna zlých ekonomických časov a keď sa v Európe práve rozhoduje o veciach, ktoré môžu mať vplyvy na desaťročia dopredu.
Ak vláda nemá byť len súčtom koaličných partnerov a ich partikulárnych záujmov, musí aspoň v dôležitých medzinárodných záležitostiach hovoriť jedným hlasom: hlasom vlády Slovenskej republiky. Znie to asi pateticky, ale také jednoduché to v skutočnosti je. Vláda, ktorej predstavitelia vystupujú s nejasným mandátom, by nás mohla v konečnom dôsledku poškodiť oveľa viac ako nejaká dočasná parlamentná zápcha. A presne o to tu ide – o mandát premiérky a jej ministrov čokoľvek za nás dohodovať či riešiť. Euroval je len zhoda okolností, ktorá tento problém hrozí obnažiť na medzinárodnej pôde.
Jedna vec je očakávať, kedy si zase padnú do náručia a slávnostne sa chopia svojich balónikov. Druhá vec je neblahá predtucha, ako dlho im to asi vydrží. Ale predovšetkým pomyslenie na to, koľko „nezamýšľaných strát“ nás to bude medzitým a potom stáť.