Kto teraz vypadne?
Na pozadí vládnej krízy nám SDKÚ poskytuje zaujímavý pohľad. Najsilnejšia vládna strana ponúka k problému s eurovalom hneď tri prístupy naraz. Takáto širokospektrálnosť by bola azda aj chvályhodná, nebyť toho, že tie prístupy sa navzájom vylučujú.
Prvý ponúka Ivan Mikloš. Ten si je dobre vedomý nielen toho, čo by v prípade, že Slovensko torpéduje jednotný postup eurozóny, hrozilo nášmu štátu. Minister financií si musí byť vedomý i toho, že takto by sa sám stal definitívne hrobárom svojej povesti politika, ktorý kedysi patril k ťahúňom integračných procesov na Slovensku a ktorý má v Európe všetky dvere otvorené.
Povesť si spolu s SDKÚ naštrbili už pred rokom, keď si z Grécka urobili pomôcku v predvolebnej kampani. Lenže zablokovanie eurovalu v súčasnej turbulentnej situácii by bolo už prisilnou kávou. Aj preto Mikloš najviac zo všetkých koaličných predstaviteľov tlačí na pílu.
Zatiaľ čo Richard Sulík bezstarostne posúva dátum, keď budú musieť euroval prerokovať v parlamentnom pléne, kamsi ku koncu budúceho mesiaca, Mikloš trvá na tom, že tým dátumom je 11. október. Zatiaľ čo Iveta Radičová sa pokiaľ ide o hlasovanie o dôvere vláde tvári nanajvýš tajnosnubne, Mikloš trvá na tom, že o eurovale by sa malo hlasovať spolu s dôverou.
Druhý prístup včera predviedol člen prezídia SDKÚ Ondrej Matej. Je naozaj záhadou, prečo ponúkaný „kompromis“ Sulíkova SaS ihneď odmietla. On to totiž žiaden kompromis nebol.
Predstava, že v Európe niekoho upokojí, keď sa Slovensko k eurovalu prihlási, ale o jeho konkrétnom využívaní bude opakovane rozhodovať nálada v slovenskej vládnej koalícii, je smiešna. A predstava, že by sa finančné trhy mali uspokojiť s tým, že euroval na papieri existuje, ale o každej konkrétnej akcii budú v podstate rozhodovať v Bratislave Sulík s Dostálom a Matovičom, je až urážlivo hlúpa.
Ponuka, ktorú predstavil Matej, išla Sulíkovi na ruku tak, ako sa len dá. Jej odmietnutie sa dá vysvetliť iba tým, že v SaS už zrejme panuje nálada nie nepodobná fanatizmu.
Tretí prístup ukazuje Radičová. Zatiaľ čo minister financií sa v podstate zhostil úlohy koaličného i vládneho lídra, premiérka jednoducho čaká. Na čo? Nepovie, či je za to, aby sa hlasovanie o eurovale spojilo s hlasovaním o dôvere vláde. Okrem fráz o stabilite koalície, ktorá má byť, naozaj už ktovie prečo, pre nás všetkých nejakým požehnaním, nehovorí vlastne nič…
Mikloš dáva v tejto chvíli prednosť európskej spolupráci pred koaličným partnerom z SaS. Návrh, s ktorým vyšiel Matej, by dával prednosť slovenskej koaličnej idyle pred európskou spoluprácou. Čo uprednostňuje Radičová, to vám dnes už nikto nepovie. Ona sama najmenej zo všetkých.
Je zaujímavé, hoci vysvetliteľné, že všetky tieto prístupy vychádzajú z jednej strany. Mikloš bojuje o seba, Radičová bojuje o seba, stranícke štruktúry bojujú o seba. Je pritom vylúčené, aby sa zachránili všetci naraz. Kto vypadne?