Bájky a rozprávky
Šliapanie vody a naťahovanie času. Inak sa "výsledok" koaličného dňa nazvať nedá. Opäť sme o deň bližšie k tomu, aby sa Slovensko v Európe preslávilo. Akurát, že z tej pochybnej slávy nás budú potom všetkých riadne dlho bolieť hlavy.
Je pochopiteľné, keď Mikuláš Dzurinda odmieta jednoznačne povedať, či SDKÚ bude žiadať spojenie hlasovania o eurovale s hlasovaním o vláde Ivety Radičovej. Vo chvíli, keď to povie, budú totiž viac-menej jasné dve veci. Po prvé, že s Richardom Sulíkom už nie je o čom rokovať a nastupuje už len posledná forma nátlaku. Po druhé, že SDKÚ už neráta so Smerom. Dzurinda je v politike pridlho na to, aby si nenechával obe možnosti otvorené až do poslednej možnej chvíle.
Lenže na to, aby taká posledná forma nátlaku – hrozba pádu vlády a predčasné voľby – mohla byť aj účinná, musela by sa priebežne udržiavať v hre. Stačí sa napríklad pozrieť, ako po minulotýždňových výrokoch Ivana Mikloša na túto tému znervózneli Obyčajní ľudia a OKS. Ich burácanie proti spájaniu hlasovania s hlasovaním o dôvere totiž nesvedčí o inom, len práve o rastúcej nervozite.
Pravdaže, Sulíkovi momentálne nehrozí, že sa protieurópskou agendou úspešne prereční až pod prah zvoliteľnosti, ako sa to deje napríklad nemeckej FDP. Na rozdiel od Igora Matoviča či Petra Zajaca sa teda nemusí báť, že predčasné voľby by pre neho znamenali aj predčasný koniec jeho parlamentného rozletu. Napriek tomu, táto hrozba je čosi, čo nemôže celkom ignorovať. Napríklad už len preto, lebo ak by vláda padla kvôli nemu, jeho stranu by v budúcnosti do nejakej možnej koalície prizývali už za celkom iných podmienok, aké má teraz.Je preto dosť nepochopiteľné, ako sa v týchto dňoch snaží vystupovať premiérka Radičová.
Celkom jednoducho si povedzme, že ak Slovensku hrozí pochybná „sláva“, tak potom premiérke hrozí také politické fiasko, v porovnaní s ktorým budú nejaké daňové úrady či chreniády len smiešnymi a rýchlo zabudnutými taľafatkami. Tu sa predsa nebavíme o nejakých škvrnách na jej osobnom imidži, ale o hrozbách, ktoré ďaleko presahujú Slovensko a súčasnú generáciu jeho politikov.
Sulík hovorí, že euroval je ekonomickou vlastizradou – ale z vlády, ktorá chce takúto vlastizradu spáchať, nevystúpi. Ani náhodou. A premiérka, ktorá spolu s tromi vládnymi stranami zo štyroch hovorí, že euroval je pre nás životne dôležitou otázkou, odmieta vôbec už i len hovoriť o tom, či taká vláda bude môcť pokračovať, keby euroval stroskotal v Bratislave.
Namiesto toho báji o nejakej politickej stabilite a potrebe „dokončiť reformy“. V situácii, keď štvorka OKS už ani nepochybuje o tom, že je ďalšou koaličnou stranou, a že by napríklad odvodová reforma mohla prejsť aj inak, než podľa jej predstáv. Keď si Matovič dáva podmienky voči eurozóne. Keď parlament tlačí pred sebou kamsi do neznáma desiatky legislatívnych a personálnych návrhov, ako buldozér smeti.
To už nie je ani smiešne.