Ani cent
Tiež si márne lámete hlavu nad tým, ako sa dá pomôcť eurozóne a zároveň "nedať ani cent"? Nezúfajte. Naši vládni predstavitelia nám to možno čoskoro prezradia.
Menovite nové dvojteleso na našom politickom nebi: Iveta Radičová a Richard Sulík.
Tretí mesiac nás naťahujú, pokrikujú na seba navzájom o zodpovednosti a vlastizradách. A vidíte, riešenie bolo po celý čas na dosah. Stačilo, aby sa premiérka vrátila z ciest, a hneď je to jasné. Euroval schválime, aby sme neblokovali eurozónu, ale urobíme to tak, aby si eurozóna mohla trhnúť nohou v prípade, že od nás bude niečo reálne požadovať.
Že sa eurozóna snaží zachrániť spoločnú menu a spoločný trh, z ktorých sme aj my dosiaľ mali mnohonásobne viac úžitku než škody? Že egoizmus a ľahostajnosť sa nezdajú byť výhodnou politickou a ekonomickou stratégiou pre štát, ktorý je od dobrého fungovania tej spoločnej meny a spoločného trhu fatálne závislý?
Na tom vôbec nezáleží. V Bratislave sa predsa rieši celkom iná stratégia. Stratégia, ako ešte nejaký čas prežiť pri moci. Ak by Radičová a Sulík vo vláde uspeli s „riešením“ eurovalu, na ktorého základe „nevystavíme žiadne záruky“ a ktoré bude znamenať, že slovenskí daňovníci „nebudú musieť platiť ani cent“, možno sa dočkáme aj osláv „obnovenej jednoty“. Spolu s víťazoslávnym gestom premiérky a jej tábora: vidíte, ako sme vás všetkých zasa raz dostali?
Nedostali. Ani nás, ani našich partnerov v eurozóne. Tí budú zažívať dve emócie. Úľavu z toho, že Slovensko nezablokovalo spoločné úsilie o odvrátenie katastrofy, ale aj údiv nad tým, že Slovensko sa z tohto spoločného úsilia vyraďuje. Keby sme totiž rozšírený euroval schválili s tým, že nezaplatíme ani cent, či dokonca nevystavíme žiadne záruky, znamenalo by to, že síce nebránime eurozóne v úsilí čeliť dosiaľ najhoršej kríze v jej krátkych dejinách, ale inak na ňu kašleme.
Keby toto bola normálna vláda, tak by sa nepodkladala Sulíkovi čoraz pitoresknejšími „kompromismi“, ale, naopak, on by musel pokorne vymýšľať kompromisy, aby sa s ním ešte v budúcnosti niekto bavil. Alebo sa máme tešiť na to, ako sa našou štátnou doktrínou tentoraz už otvorene stanú egoizmus a ľahostajnosť?
Aké dobro má Slovensku plynúť z toho, že v čase, keď sa eurozóna, Európska únia, Amerika, Čína, Japonsko snažia zo všetkých síl odvrátiť katastrofu, u nás sa za najvyššiu múdrosť pokladá mystický bľabot o blahodarných a očistných účinkoch krízy, recesie, bankrotu…? Za čo si platíme našich politikov? Aby sme boli za chudobných a lakomých ignorantov?
Tandem – v zložení premiérka nechcená vlastnou stranou a šéf inej strany, ktorá však premiérke prisahá vernosť – nám možno čoskoro oznámi skvelú správu: nedáme ani cent. Problém je v tom, že cena za takúto radostnú zvesť (v skutočnosti cena za politické prežitie Radičovej a Sulíka) bude pre nás nakoniec nehanebne vysoká.