Spevy a tance
Máme obrovské šťastie, že termíny týkajúce sa eurovalu sú dané dohodami eurozóny – nie slovenskej vládnej koalície. Byť to tak celé na nej, o dočasnom eurovale by sme sa možno dohadovali ešte niekedy v roku 2014.
Keby mali akcie na ochranu zóny spoločnej meny nebodaj v rukách naši miestni potentáti, čo inak radi rečnia o nepružnosti a pomalosti európskych inštitúcií, deväťmesačná anabáza s generálnym prokurátorom by vošla do dejín len ako taká drobná rozcvička. A štáty eurozóny by jeden po druhom padali nie preto, že to tak niekto chcel, ale iba preto, lebo v Bratislave sa riadia celkom inou časomierou ako zvyšok Európy.
Naša premiérka najprv v Bruseli prijme záväzok s dôvetkom, že doma s tým asi budú problémy. Doma sa však politika prakticky ešte mesiac zvŕta vo víre dovoleniek. Medzitým Iveta Radičová rieši dilemu, ako utiecť svojim niekdajším silným rečiam o jednom kšefte (Daňové riaditeľstvo). Koalícia sladko podriemkava, snívajúc, že svoj problém s eurovalom môže odsúvať do decembra ako návštevu u zubára. Keď sa dozvie, že toľko času nemá, začne aspoň dúfať, že sa mu vyhne vďaka nejakému inému európskemu parlamentu, ktorý by zablokoval euroval ešte pred nami.
A keď napokon zistí, že sa asi predsa len svojmu problému bude musieť venovať, začnú sa koaličné spevy a tance. Miklošov kompromis, Dzurindov kompromis: Sulíkovo „nie“. Radičovej kompromis: Sulíkovo „možno áno“, lenže tentoraz „nie“ z Bruselu a Berlína. Koniec minulého týždňa sa zasa odohral v postupnosti: Sulíkov kompromis, Radičovej „nie“…
Všetky tie kompromisy obsahovali pritom jeden drobný kaz. Neriešili ani tak euroval, ale skôr to, ako zariadiť, aby sa mohla Radičová pred Bruselom tváriť, že formálne splnila svoj záväzok, a pritom doma si udržať Sulíka vo vláde. Aj s jeho protieurópskou agendou.
Nejde len o to, že finančné trhy sú na chytristiky našej vlády zvedavé asi ako na mumps a osýpky. Zástancovia i odporcovia eurovalu vo vládnej koalícii zhodne tvrdia, že je to vec, ktorá môže závažne ovplyvniť ďalšie osudy Slovenska. Akurát, že tieto reči boli doteraz len rečami. Koalícia zatiaľ vynakladala energiu iba na hľadanie spôsobu, ako z eurovalu vykorčuľovať bez toho, aby nejako závažne ovplyvnil ju samotnú.
Je to nezodpovednosť? Neschopnosť? Útek pred realitou? Lipnutie na moci? Možno z každého trochu. V každom prípade, okrem hádok o eurovale nás musí zaujímať otázka, čo sa dá potom ešte očakávať od koalície, ktorá by sa naďalej chcela dopovať takýmto nebezpečným koktailom (nech už je pomer jednotlivých prísad v ňom, aký chce). Eurovalom sa predsa nič neskončí, skôr naopak: prídu onakvejšie výzvy, onakvejšie problémy. Keď si túto otázku vážne nepoložia ľudia vo vládnej koalícii tento týždeň, čoskoro im ju položí realita. Naša i európska. Akurát, že aj s hotovou odpoveďou.