Bez víťazov
Otrepané pravidlo hovoriace, že zdravý rozum sa v politike dostáva na rad až po vyčerpaní všetkých ostatných možností, sa opäť uplatňuje v praxi.
Na to, aby sa Slovensko nepripravilo o šance spolurozhodovať o ďalších osudoch eurozóny, musela najprv padnúť vláda, ktorej tri štvrtiny zdôrazňujú nevyhnutnosť našej spolupráce so zvyškom Európy. Na to, aby premiérka uznala, že musí spojiť osud svojej vlády s otázkou, o ktorej je presvedčená, že je v životnom záujme krajiny, musela najprv predvádzať niekoľkotýždňový bezradný tanec okolo „kompromisov“ a robiť zo seba doručovateľku správ medzi centrálou SaS a Bruselom.
Na to, aby pochopili, že s Richardom Sulíkom v jeho súčasnom rozlete nie je možná spolupráca nielen pri eurovale, ale ani pri iných dôležitých európskych problémoch, museli tri koaličné strany najprv vypiť svoj kalich trpkosti až do dna.
Výsledkom je, že parlament, ktorý pred sebou tlačí niekoľko desiatok návrhov, pretože raz idú dovolenky, inokedy zasa panuje „nedostatok dôvery“ v koalícii, bude teraz musieť prekonať rýchlostný rekord pri predložení, prerokovaní a schválení ústavného zákona o skrátení volebného obdobia. A potom bude musieť okamžite absolvovať potupný reparát z hlasovania o rozšírení eurovalu. To všetko iba preto, aby sa naša pochybná sláva zo začiatku tohto týždňa nie azda odčinila, ale aspoň aby sa na ňu čím skôr zabudlo.
Bolo by smiešne, keby sa v tejto situácii chcel niekto zo zúčastnených začať tváriť ako hrdina, či dokonca víťaz. Morálny či faktický.
Iveta Radičová kľučkovala do poslednej chvíle. Keď sa napokon rozhodla spojiť hlasovanie o eurovale s osudom vlády, v SaS už vyvolala len hysterickú reakciu niekoho, kto sa cíti zahnaný do kúta. Keby si takúto prvú reakciu odbili už pred mesiacom, mohol byť ešte čas na rokovania – len s tým, že Sulíkovým ľuďom by sa po celý ten mesiac v hlavách prechádzal nepríjemný červík…
Jasné je, že „možno“ a „keby“ sú len planými úvahami. Jasné ale je aj to, že Radičovej eso, vytiahnuté až päť minút pred dvanástou, bolo neúspešné. A jasné tiež je, že Radičová si až príliš neskoro uvedomila, že Európe snažiacej sa odvrátiť katastrofu je ukradnutý osud slovenskej vládnej koalície, no nemôže jej byť ukradnutý osud spoločnej akcie na záchranu eurozóny. Ten mala Radičová v rukách do utorkových nočných hodín. Potom už nie.
Najabsurdnejším „hrdinom“ je Sulík, ktorý sa v utorok v noci hrdil, že práve zachránil európskym daňovým poplatníkom miliardy eur. Nič nezachránil, a to ani len zo svojho pohľadu. Euroval prejde, akurát bez vydieračského práva veta, z ktorého sa Sulík sám infantilnou zanovitosťou vyšachoval. Jeho koaličný potenciál sa v tejto chvíli rovná nule. A v predčasných voľbách bude mať proti sebe okrem Smeru aj troch rozzúrených partnerov z vlády, ktorú vlastnoručne povalil.
Ani Mikuláš Dzurinda či Robert Fico nie sú víťazmi. Parlament musí teraz urýchlene absolvovať reparát z eurovalu práve preto, lebo to, čo sa stalo v utorok, za sebou zanechalo len samých porazených.