Čo je dôležité
Tí, čo považujú spoluprácu Slovenska s Európou za dlhodobo dôležitejšiu, než nejaký aktuálny menoslov slovenskej vlády, musia pochváliť dohodu relevantných politických strán, ktorej výsledkom bolo promptné schválenie eurovalu. Päť minút po dvanástej, ale vždy lepšie ako nikdy. Pachuť z utorkového fiaska to celkom neodstráni, ale je aspoň šanca, že trapas nebude trvalý.
Ak mal byť cenou za toto vytriezvenie iba pád jednej vlády (pretože inak to zjavne nešlo), bola to cena ešte veľmi mierna. Vláda, ktorej agendu by naďalej ovplyvňoval Richard Sulík, by mala so sledovaním našich dlhodobých záujmov aj tak čoraz väčšie problémy. A tá cena mohla už iba rásť.
Zasvätené reči „expertov“, ktorí politiku vnímajú ako zmes argentínskej telenovely a špionážneho trileru, sú zábavné, no nepodstatné. Niežeby vo vládnej kríze nezohrávali úlohu aj rôzne stranícke hry. Samozrejme, že áno. Veď signál, ktorý sme v utorok vyslali do sveta, hovoril práve o tom: slovenskí politici uprednostnili svoje domáce záujmy pred geopolitickými. Lenže aj tu je dobré rozlišovať dôležité od nedôležitého.
Keď Mikuláš Dzurinda s Ivanom Miklošom tlačili na Sulíka, sledovali spoločný záujem, ktorý mali s Ivetou Radičovou – donútiť SaS ku kompromisu a zachrániť pritom Radičovej vládu. Alebo to azda nebol aj Radičovej záujem? V SDKÚ sa možno hrajú hry. No veriť, že Dzurinda s Miklošom v snahe zbaviť sa Radičovej obetujú vládu a svoje vlastné ministerské kreslá v nej, na to už človek musí mať riadnu dávku detinskej fantázie. Alebo legitimáciu SaS vo vrecku.
Ak sa z hľadiska domácej politiky zdá byť momentálnym víťazom Robert Fico, je ním iba preto, lebo svojich súperov pozná lepšie, ako oni sami. Nepotreboval ich porážať, sami sa mu rozložili pred očami. Jeho ponuka na rokovanie o eurovale, keď bol ešte čas – ale s tým, že si bude klásť podmienky – bola legitímna, no rovnako legitímna bola vtedy aj ich zamietavá odpoveď. Akurát, že oni sa prerokovali až do pádu vlády a čosi také by Fico pred mesiacom ešte s vážnou tvárou žiadať nemohol.
Zlatým klincom pre ctiteľov konšpiračných teórií je rýchlosť, s akou si sadli Dzurinda, Figeľ a Bugár s Ficom za jeden stôl, aby sa dohodli na ďalšom postupe. Sme práve svedkami komplotu? Ale ba. Sulíka nikto na okraj vytláčať nemusí. Vytláča sa sám. Fakt, že politickí súperi spolu hovoria o veciach, ktoré pokladajú za veľmi vážne, svedčí len o tom, že je vždy užitočné rozlišovať medzi predvolebnými sloganmi a politickou realitou. Užitočné je to pre politikov a malo by byť aj pre ich voličov.
Všetci hrali svoje biedne stranícke hry o získanie prevahy na domácom ihrisku. Našťastie si to zatiaľ neodniesli dlhodobé záujmy krajiny, ktorú zastupujú.