Zvončeky šťastia
Predvolebná kampaň zvykne meniť veci na drámu či na frašku. Od chvíle, keď sa začala parlamentná diskusia pred prvým, neúspešným hlasovaním o eurovale, začala sa aj predvolebná kampaň – ako dráma. Vstupom prezidenta Ivana Gašparoviča sa začali veci pomaly meniť na frašku. A teraz je to asi oboje naraz.
Koaliční partneri sa prvých desať dní častovali výrazmi ako „zradcovia“, „bábky“, „populisti“ a navzájom sa obviňovali, kto môže za pád vlády Ivety Radičovej. Vo štvrtok sa divadlo zmenilo. Namiesto vojnových fanfár začali v kampani štyroch partnerov znieť zvony mieru. Ba priam zvončeky šťastia. Na papieri bola odrazu dohoda, podľa ktorej by Radičovej kabinet dostal v parlamente opäť dôveru. A keď už nie to, tak aspoň dohoda, že zmenia ústavu tak, aby sa nové vyslovovanie dôvery nemuselo konať.
Človek neznalý pomerov by sa mohol začať pýtať, prečože sa tá koalícia vlastne rozpadla. V parlamente prechádzajú návrhy bývalej vlády ako po masle, dôvera – nedôvera. A koaličná štvorka si pochvaľuje, že sa dokázala dohodnúť. „Považujem návrat SaS k podpore súčasnej vlády za dôležitý krok k stabilite na Slovensku,“ vyhlásil pri tejto príležitosti Ján Figeľ. Veru tak. Akoby sa ozývalo echo starých zlatých čias hádok a následného „obnovovania dôvery“…
Akurát, že my vieme, prečo sa koalícia rozpadla a prečo jej vláda nemala šancu pokračovať. A nie je ťažké domyslieť si, že za ich dnešné cukrovanie sa môže blížiaci sa termín volieb. Čo by ukázali voličom? Že nielenže predčasne dovládli, ale navyše neboli schopní posledných pár mesiacov pretlačiť cez parlament žiaden zo svojich niekdajších plánov?
Ale, samozrejme, nech je to s ich dočasnou jednotou, ako chce, je dobre, že sa dohodli tak, aby to uspokojilo aj hlavu štátu. Ak parlament zmení ústavu rovnako promptne, ako keď pred týždňom odhlasoval predčasné voľby, a ak to bude znamenať, že Ivan Gašparovič bude mať konečne dušu na mieste pri poverení Radičovej, aby doviedla kabinet do 10. marca, potom bude aspoň časť chaosu za nami. A to je dobrá správa.
Dá sa očakávať, že predvolebná kampaň sa vráti do „normálu“. V SDKÚ budú premýšľať, ako priviesť SaS späť do svojho košiara. Budú sa sondovať témy, hľadať páky, ktoré by po voľbách zabránili podobnému rozkladu, aký postihol Radičovej vládu. No iste, Richard Sulík a Európska únia, to je nepreskočiteľná prekážka pre každú vládu, ktorá by si chcela hovoriť proeurópska. Lenže pre Mikuláša Dzurindu nepreskočiteľné prekážky neexistujú. Alebo sme už azda zabudli, kto u nás začal ako prvý lanáriť Vladimíra Mečiara medzi „slušné“ strany? Vtedy, v roku 2006, to malo byť „v mene ochrany reforiem“. Človek vôbec nemusí mať bujnú fantáziu na to, aby si vedel predstaviť, ako budú v marci 2012 medzi seba lanáriť Sulíka napríklad „v mene dokončenia reforiem“.
Nechajme sa prekvapiť. Každopádne, predvolebné divadlo sa ešte len začalo. A či to bude viac dráma, alebo viac fraška, to sa uvidí až nakoniec.