Absurdnejšie než absurdné
Slovenčina je krásny, bohatý a stále sa rozvíjajúci jazyk. Na opísanie našej súčasnej politickej reality však, žiaľ, asi nestačí. Neobsahuje totiž slušný výraz, ktorý by pomenoval niečo, čo je ešte absurdnejšie než absurdné.
Podľa správania sa partnerov z exvlády Ivety Radičovej začína byť jasné, o čo tu vlastne išlo. Na Slovensku mohlo byť všetko v úplnom poriadku, nebyť tej hnusnej Európy, ktorá nám vnucovala euroval, tú cestu do socializmu a novodobého otroctva, a ktorá ho napokon našej úbohej vláde vnútila až tak, že tri štvrtiny z nej, vrátane samotnej premiérky, spáchali ekonomickú vlastizradu.
Nebyť toho, Radičovej vláda by pekne vládla plné štyri roky. Jedna jej časť by sa venovala premene Slovenska na skanzen neoliberalizmu. Bez ohľadu na to, čo si o tom myslí väčšina Európy, európsku pravicu nevynímajúc. Iná časť koalície by sa zasa zaoberala obvyklým kšeftom, z ktorých ju nemôžu vyrušiť nejaké mimovládky. Tie sú predsa dobré len na to, aby pred voľbami zaspievali ódy na koaličné snahy o väčšiu transparentnosť a znižovanie korupcie.
Ďalšia časť koalície by zasa pripravovala odovzdanie nejakého celého rezortu, alebo aspoň jeho podstatnej časti, do rúk spriateleným finančným skupinám. Nech si ľudia, ktorí v tom rezorte naozaj pracujú, ujúkajú, koľko len chcú. Veď čo je doma, to sa počíta… A tak ďalej.
Skrátka a dobre, nebyť komunistu Barrosa a socialistov Merkelovej so Sarkozym, Slovensko si mohlo ešte takmer tri roky užívať vládu najhomogénnejšej koalície v našich dejinách. O tom dnes nemôže byť pochýb, keď si človek všimne, s akou rýchlosťou Mikuláš Dzurinda, Ján Figeľ a Béla Bugár s Richardom Sulíkom zasa úspešne „obnovujú vzájomnú dôveru“.
Že im v piatok napríklad o jeden hlas neprešiel Jozef Kollár z SaS na podpredsedu parlamentu? No a čo? Veď im deväť mesiacov neprechádzal ani generálny prokurátor a išlo sa veselo ďalej.
Zábavné? Ani nie. Školstvo je podvyživené, veda virtuálna, zdravotníctvo pred kolapsom, máme najviac nezamestnaných za ostatných šesť rokov, deficit hrozivejší, ako sa ešte donedávna zdal. Títo však riešia gastrolístky a koncesionárske poplatky, aby si zaistili ešte na tých pár mesiacov do volieb parlamentnú väčšinu. Načo? No asi na to, aby mohla vláda bez dôvery chytro postíhať čo najviac z toho, čo nestíhala, keď ešte mala dôveru…
Človek by sa Radičovej vôbec nečudoval, keby myslela vážne svoje slová o tom, že nechce meniť ústavu a už dupľom nie predstupovať pred parlament znova so žiadosťou o dôveru pre dočasný kabinet. Lenže vtip je v tom, že človek sa vôbec nebude čudovať ani vtedy, keď sa ukáže, že to, čo platilo v piatok na obed, už v piatok večer neplatilo. Pretože dnešná politická realita na Slovensku je absurdnejšia než absurdná.