Paradoxy
Slovensko je krajina paradoxov. Podľa štatistiky hrubý domáci produkt bratislavského regiónu dosahuje 167 percent priemeru únie, čo hlavné mesto radí na celkovú deviatu priečku v rámci EÚ a čím predstihlo dokonca aj susednú Viedeň (163 %).
Počet ľudí ohrozených chudobou podľa aktuálneho prieskumu EU SILC minulý rok stúpol z 11 na 12 percent, napriek tomu v porovnaní s ostatnými krajinami sme na tom (vraj) ešte relatívne dobre.
A štatistika aj do tretice. Z hľadiska nerovnosti patríme dlhodobo medzi najrovnostárskejšie štáty na svete. Menšie nerovnosti medzi obyvateľmi v rámci OECD má len Slovinsko.
Čo tieto tri štatistiky hovoria o Slovensku? Že jedna automobilka pri Bratislave dokáže veľa, no samotný HDP sa automaticky neodzrkadľuje aj v kvalite života ľudí. Že regionálne rozdiely sa zväčšujú, čo má dosah na nezamestnanosť a tá zasa priamo súvisí s vyšším rizikom chudoby. Že sme stále relatívne rovnako bohatí/chudobní, no nerovnosti narastajú a keby sa prieskum SILC robil aj v segregovaných rómskych osadách a do štatistiky by sa zaradili skutočné príjmy horných desaťtisíc („bez daňovej optimalizácie“), asi by sme nevyzerali až tak „zglajchšaltovane“.
Keďže tieto štatistiky sú relatívne, jediný údaj, ktorý možno brať za skutočnú bernú mincu, je priemerná mzda. A tá, ako vieme, bola prvom polroku 763 eur, čo nás radí na chvost Európskej únie aj OECD.