Švajčiarsky paradox
Plná zamestnanosť, takmer žiadna kriminalita, ale napriek tomu je Švajčiarsko náchylné k pravicovému populizmu. Čo sa deje v štáte, ktorý je taký hrdý na svoje demokratické tradície? Ekonomické výsledky sú naozaj oslňujúce. No staré elity zostali po roku 1989 v nemom úžase.
Na scéne sa objavili noví miliardári – ľudia ako istý Christoph Blocher. Muž vyžarujúci sebavedomie, ktorý svoje úspechy v biznise preniesol aj do politiky. Po „vpáde“ do starej roľníckej strany ju premenil na pravicovopopulistický „bojový stroj“, ktorý fungoval s veľkým úspechom až do minulej nedele.
Pod Blocherovým vedením sa Švajčiarska ľudová strana (SVP), stala najsilnejším politickým subjektom v krajine. Dve desaťročia viedla permanentnú kampaň a neustále rástla. V roku 2007 získala 28,9 percenta, no v nedeľu sa jej úspech náhle zastavil. Dostala „iba“ 25,3 percenta hlasov.
Na švajčiarske pomery je to „výprask“. Pretože Švajčiarsko je v skutočnosti krajinou jemných odtieňov. Krajinou harmónie. Švajčiari sa nehádajú, ničoho sa nedožadujú. O to viac prekvapuje, že dvadsať rokov rástli preferencie strane, ktorej charakteristickým znakom je vzbura, hoci to priamo protirečí tamojšej mentalite.
Pre SVP to musela byť poriadne studená sprcha, keď zistila, že národ sa vrátil späť k svojim koreňom, k umiernenej politike, namiesto ďalšej polarizácie. Čo túto zmenu spôsobilo? Politiku eskalácie nemožno robiť donekonečna. Provokácie SVP, ktorá svojich oponentov prezentovala ako vši a potkany, už viac nefungovali. Médiá a ostatné strany považovali za trápne spolupodieľať sa na provokáciách a nechali kampaň SVP „ísť dostratena“. Hoci došlo v jednom bare aj k bitke na nože a SVP promptne olepila celú krajinu plagátmi „Kosovčania režú Švajčiarov!“, jej priebeh to zásadne nepoznačilo.
V otázke prisťahovalectva však už neexistuje žiadne tabu, ktoré by zostalo neprelomené. Dokonca aj sociálni demokrati zastávajú názor, že by 20-percentná kvóta pre cudzincov vyriešila problémy. Naopak, konzervatívci sa obávajú, že SVP by mohla vážne ohroziť hospodárstvo, ak by sa jej podarilo „torpédovať“ voľný pohyb osôb v Európe. Keďže ekonomika plne závisí od zahraničnej pracovnej sily, hospodársky rast sa dá zabezpečiť iba vďaka imigrácii.
Napriek tomu je výsledok volieb paradox: práve teraz, keď Európa prežíva najhoršiu krízu vo svojich dejinách, utrpeli odporcovia EÚ porážku.