Rodoľubi sprava
Súdiac podľa začiatkov predvolebnej kampane, v marci 2012 nás čaká pekné nacionalistické jašenie. Tentoraz za ním však nebudú obvyklí podozriví.
Vďaka Richardovi Sulíkovi totiž v sebe nacionalistickú iskru očividne objavila dosť veľká časť pravicového spektra u nás.
Človeka, ktorý pred dvoma rokmi nenaletel na populizmus Sulíkovej SaS, to nemôže veľmi prekvapiť. To však neznamená, že si tento najnovší záchvat „národovectva“ na našej scéne nemusíme všímať. Časy, ktoré nás čakajú, budú všelijaké možné, len nie isté a stabilné. A vtedy sa obyčajne šarlatánom darí ešte viac, ako inokedy. Nechať sa opäť zavliecť do nejakej mizérie iba preto, lebo zopár ambicióznych jedincov objavilo skvelú šancu, ako urobiť kariéru – to by bolo naozajstné nešťastie.
Čo robí zo Sulíka nacionalistu? Zlá otázka. V skutočnosti málo záleží na tom, či dotyčný „hrdina ľudu“ aj sám verí tomu, čo hovorí. Práve tak nebolo v 90. rokoch vôbec podstatné, či Vladimír Mečiar – ten, čo kedysi sľuboval, že „Čechov dokope do federácie“ aj keby čo bolo – myslí vážne svoje rečičky o napĺňaní tisícročných snov Slovákov. A rovnako nie je dôležité, či si Ján Slota v kokpite svojho tryskáča prespevuje Kto za pravdu horí, alebo Nepi, Jano, nepi vodu…
Podstatné je, že kým vtedy sa na kopcoch preskakovali vatry zvrchovanosti, v dolinách prebiehala rabovačka, pri akej blednú arizácia aj so znárodnením dohromady. Že Mečiarovi pätolízači zatiaľ otrávili verejnú diskusiu nacionalistickou kvázi morálkou: kto nejde s Mečiarom, ten nieže má iný politický názor – ten je zradca celého národa, janičiar, zapredanec. Podstatné je, že Slota za svojej politickej kariéry nikdy nevyriešil ani jediný problém. Iba čo ich vyrábal.
Dnes je podstatné, že sa na otrávenú návnadu chystajú naskočiť tisíce nových voličov: kto sa nestotožňuje so Sulíkovým pohľadom na euroval, kto si myslí, že sa jeho ekonomické názory pohybujú na škále od diskutabilných k smiešnym, ten je zapredanec Bruselu, komunista, zradca, servilný sluha cudzích mocností… skrátka, nepriateľ slobody, nepriateľ Slovenska.
Fakt, že taký Ľubomír Galko sa nepodobá na A. M. Húsku, Daniel Krajcer na Rafaela Rafaja alebo že Sulík si o Svätoplukovi myslí čosi iné ako poradca Roberta Fica Drahoslav Machala, môže zmýliť len povrchného pozorovateľa. Toto je pravý a nefalšovaný slovenský nacionalizmus, ktorý na reálne problémy odpovedá zakomplexovaným kňučaním o zlom svete, ktorý nám zasa chce ublížiť – a zároveň výhražným vrčaním na všetkých, čo to vidia inak. Netreba hádam dodávať, že to nemá nič spoločné s vlastenectvom či s hrdosťou, ani že takto sa nikdy nijaký problém nevyriešil a nevyrieši.
Človek vonkoncom nemusí byť fanúšikom Mikuláša Dzurindu na to, aby si želal, nech dostane v predčasných voľbách predsa len o nejaké to percento viac ako Sulík.