Kórea náš vzor
Jozef Mihál sa vyberá na skusy do sveta. Pokiaľ funguje v dočasnej funkcii, chce na vlastné oči vidieť jedného z ázijských tigrov. Iste, v Južnej Kórei je čo obdivovať. Nepretržitý priemyselný rast a s tým súvisiacu nízku nezamestnanosť, investičný rozmach aj do zahraničia... Lenže to sú témy skôr pre šéfa rezortu hospodárstva.
Ak chce náš minister práce študovať úspechy sociálnej politiky Soulu, nemusí merať takú dlhú a drahú cestu. Stačilo by, keby si obišiel niektoré juhokórejské firmy na Slovensku a neformálne sa porozprával s ich zamestnancami.
Dozvedel by sa, že týždne pracujú v 12-hodinových zmenách ako vo vojenskom režime, stávajú sa obeťami šikanovania i fyzických útokov. Členstvo v odboroch sa trestá. Na inšpektorátoch práce sa opakujú oprávnené sťažnosti na zlé pracovné prostredie, pre naháňanie rastu produktivity sa porušujú bezpečnostné predpisy a dochádza k úrazom.
Že by sa práve to Mihálovi páčilo? Aj to, že v Južnej Kórei sa vláda do takýchto vecí nemieša, všetko závisí od dohody (diktátu) vedenia spoločnosti so zamestnancami? Alebo obdivuje aj to, že polovica Kórejčanov pracuje iba na dobu určitú a že sa dôchodky nevyplácajú z verejných, ale z firemných peňazí?
Ostáva len dúfať, že minister tieto výdobytky vývoja inej kultúry a národnej mentality nestihne prepašovať na Slovensko. Pred voľbami ani po nich.