November za to nemôže
Výročie 17. novembra býva každoročne obeťou boja našich politikov o pomyselnú štandardu "ozajstných dedičov" či jediných oprávnených "nositeľov hodnôt". Tentoraz je to, žiaľ, okorenené ešte jednou súhrou náhod: tentoraz im nejde len o tradičný zber virtuálnych zásluh takpovediac, do zásoby. Dnes ide našim politikom o nemilosrdný zber predvolebných bodov.
Na jednej strane začal Mikuláš Dzurinda svoj predvolebný boj proti SaS bilbordovou kampaňou o trvalých hodnotách – čím sa myslí to, že keď SDKÚ pred mesiacom podporila rozšírenie eurovalu, zachovala sa v línii novembrového hesla o našom návrate do Európy.
Na druhej strane Richard Sulík kontruje heslami o slobode – čím sa zasa myslí to, že keď SaS kvôli eurovalu pred mesiacom zhodila svoju vlastnú vládu, zachovala sa v línii novembrových hesiel ona. No isteže. Ak ste dosiaľ nevedeli, prečo voliť Dzurindu či Sulíka, teraz už viete, že preto, lebo jeden či druhý sú tým najvernejším naplnením vašich novembrových snov…
Medzitým, zatiaľ ešte pomerne v zákryte, sa už začína črtať ďalšia línia predvolebnej propagandy spojenej s výročím 17. novembra. Našu korupčnícku partokraciu z bahna, do ktorého sa ponára, zachráni vraj stará garda, zhromažďujúca sa momentálne napríklad na kandidátke Igora Matoviča. Prečo? No, samozrejme, preto, lebo jediní oprávnení „nositelia odkazu“ sú tu oni.
Nuž. Vynálezca automobilu vôbec nemusí byť automaticky aj najlepším šoférom. Dokonca ani len dobrým. Tak ako udalosti z Novembra 1989 nemôžu za únos prezidentovho syna, schránkové firmy a nástenkové tendre, tak ani zaklínanie sa Novembrom 1989 nevyčistí našu scénu. A nikde nie je napísané, že z „nositeľov odkazu“ sa v praktickej politike nemôžu stávať obyčajní príštipkári.
Podobné rituály sa, samozrejme, dejú okolo všemožných výročí. Problém so 17. novembrom je len ten, že si ho ešte živo pamätá drvivá väčšina súčasných obyvateľov Slovenska. Drvivá väčšina obyvateľov Slovenska má teda svoje vlastné spomienky na to, aké mali predstavy o budúcnosti a po čom všetkom túžili, keď sa vtedy tešili z konca režimu jednej strany a jednej ideológie. Je naivné pokúšať sa zjednocujúco interpretovať motivácie, sny a túžby všetkých súčasníkov 17. novembra 1989. No keď sa o to navyše pokúšajú aktívni politici v mene volebných ziskov, docielia len jedno: opäť o čosi posilnia vo verejnosti pocit, že revolúciu ktosi ukradol a zneužil.
November 1989 – ten skutočný, nie ten vyfabrikovaný v centrálach dnešných politických strán – si to nezaslúži. O čo vtedy išlo? O koniec husákovského, Moskvou riadeného režimu „reálneho socializmu“ – alebo azda o Mečiara, Dzurindu, Fica, Slotu, Sulíka a vôbec celú tú politickú perepúť, ktorá nás tu dvadsať rokov obšťastňuje? Nie, nech si len pekne rozdávajú medaily za zásluhy (hoci aj platinové – materiálu na ne majú dosť) niekde v prítmí svojich kuloárov. Výročie 17. novembra nech nechajú na pokoji. Kým ho ľuďom celkom nezhnusia.