Prehliadka úbohosti
Postoj Ľubomíra Galka je úbohý. Práve tak, ako je úbohé špicľovanie novinárov, o ktorých nemá štátny aparát ani len teoretickú zámienku myslieť si, že mohli azda nejako ohrozovať obranyschopnosť štátu. Ak by ju štátny aparát mal, postupoval by totiž celkom inak.
To, či je takáto úbohosť aj trestná, prípadne aká má byť zákonná „odmena“ pre tých, čo sa jej dopustili, môžeme nechať na tých, čo majú posudzovanie podobných otázok v náplni práce. Aj bez nich vieme, že je to úbohosť, aká podkopáva právne istoty a tým aj základy demokracie. A že na takúto úbohosť už v dejinách demokracie doplatili onakvejší politici, než je Galko a SaS. Ich fanúšikovia, ktorí teraz zahlcujú všetky internetové diskusie ku kauze a robia si z nich svoje virtuálne Pasienky, na tom sotvačo zmenia. Úbohosť sa nedá prehlušiť skandovaním a agresívnym pokrikom na „tých druhých“.
Ako vidno, presvedčenie, že proti niekomu, kto sa nám nepáči, sú dovolené takmer hocijaké prostriedky, je na našej scéne stále hojne prítomné. Rovnako, ako syndróm politického martýra, ktorého budú jeho priaznivci brániť s vervou, akú máme bežne vyhradenú len pre svojich najbližších.
Politici SaS tento syndróm vedome vyvolávajú od chvíle, keď potopili svoju vládu. Galko sám patrí k popredným vyvolávačom. Lenže mýli sa, ak si myslí, že bude úspešne brnkať na rovnakú strunu aj teraz. Toto už nie je politická debata o Grécku, ani o tom, či euroval stál alebo nestál za povalenie vlády. Dnes nemá nikto prečo byť zvedavý na Galkove srdcervúce etudy na tému: „Temné sily sa mi mstia za to, ako úspešne odhaľujem ich nekalosti, ale mňa sa im zlomiť nepodarí!“
Politický boj nie je vymyslený. Pravdaže existuje a vie byť aj pekne zákerný. Lenže akékoľvek „temné sily“ sily by sa vo svojej snahe odstaviť jedného ministra mohli aj rozkrájať na rezance, nepomohli by si, keby minister a jeho ľudia sami nevzbudili takéto vážne podozrenie. Úvahy, komu všetkému pred voľbami takýto škandál politicky prospeje, sú preto dosť málo relevantné z hľadiska škandálu samotného. Práve tak, ako sú v tejto chvíli dosť málo relevantné úvahy o tom, čo všetko Galko ako usilovný kontrolór zmlúv za ten rok a pol vo funkcii na ministerstve odhalil či neodhalil.
Každý, kto by sa nechal zlákať predstavou, že existuje súvis medzi škandálom odpočúvania a nejakými kšeftami z minulosti, ktoré azda Galko počas svojho pôsobenia prekazil (a Galko včera túto predstavu snaživo sugeroval), má len jeden „drobný“ problém: dokázať, ako to súvisí s odpočúvanými novinármi Pravdy, alebo s riaditeľom televízie TA3. Aký to má súvis s ich súkromným životom, aký to má súvis s tretími osobami, ktoré sa v odpočutých rozhovoroch ocitli. Dôkazy totiž momentálne hovoria len o tom, ako boli títo ľudia (a ktovie kto ešte) bezdôvodne špicľovaní. A na mysli pritom máme reálne zákonné dôvody – k nim politická paranoja nepatrí.
Dnešný problém sa nevolá MOKYS. Dnešný problém sa volá špicľovanie vojenskou tajnou službou. Galko musí vysvetliť, prečo sa tak dialo a ako je to vôbec možné. Svoje herecké etudy si môže nechať pre Facebook.
Keby išlo o nelegálne odpočúvanie v bežnom zmysle slova, znamenalo by to, že niekto zneužil odpočúvaciu techniku. Lenže tu sa používala odpočúvacia (a iná) technika so súhlasom sudcu, ktorý ho vydal na základe nejakej žiadosti. Takú žiadosť mohol dostať len od orgánov, ktoré sú na to oprávnené – a tým orgánom od leta minulého roku velí Ľubomír Galko. Tu sa nezneužila technika, ale štátny aparát. To má byť už akože v poriadku? Akú zmes amaterizmu a politickej zaslepenosti treba namiešať, aby čosi také súdny človek mohol odobriť?
To, že Galko sa mal dnes ráno prebudiť už ako bývalý minister, by bol len začiatok konzekvencií. Zatiaľ nie sme ešte ani na začiatku.